V detstve som každú nedeľu chodila na omšu preto, lebo sa to „malo“ a dnes chodím, lebo chcem. Keďže sa konečne dalo, išla som aj teraz. Dve skoré ranné omše som kvôli behu akosi nestihla, tak som išla až na tretiu a poviem vám, som rada, že som bola práve na nej. Kázeň mi úplne sadla a tie slová musím povedať aj tebe, vám.
Kňaz hovoril o tom, ako v jednej zo svojich kníh opisoval spisovateľ a letec Antoine de Saint-Exupéry svoje zážitky z lietania. Hlavne jednu veľmi podstatnú vec, ktorú si aj on sám ako letec uvedomil a začal sa na ňu sústrediť až vtedy, keď nefungovala tak, ako mala. Touto vecou bol motor lietadla. Hovoril, že hoci je to tá najdôležitejšia vec v lietadle, kým funguje, nevenuje mu pilot až takú veľkú pozornosť. Avšak, keď prestane fungovať motor, sú všetky ostatné časti lietadla takpovediac zbytočné. Práve preto je tak veľmi dôležitý a bez neho by lietadlo jednoducho nelietalo. Vysvetlil to určite odbornejšie, ale ja som sa ti to snažila čo najjednoduchšie opísať. :)
Kňaz ku tomuto motoru prirovnal náš najdôležitejší orgán, náš motor, ktorým je naše srdce.
Kým sme zdraví, berieme srdce a jeho pravidelný tlkot ako samozrejmosť a nesústredíme sa na to, čo robí, pretože všetko funguje ako má, takže nás to príliš nezaujíma. Avšak akonáhle nám srdce začne robiť problémy, bolí nás, nepravidelne bije, alebo sa nebodaj niečo stane, prežívame paniku a strach o život. Veľmi dobre vieme, že to všetko bez neho môže rýchlo skončiť. Zrazu si uvedomíme, že všetko je iba dočasné a pominuteľné. V tej chvíli hľadáme najlepších doktorov, chodíme na vyšetrenia, začneme sa viac hýbať, zdravšie sa stravujeme, menej sa stresujeme, vážime si život a snažíme sa spraviť všetko pre to, aby sa srdce uzdravilo. Venujeme mu všetku našu pozornosť. Ak sa nám nakoniec polepší, či už vďaka doktorom, alebo zmene životného štýlu, časom znova akosi zabudneme, že ho máme. To sme my ľudia. To si ty, aj ja sama, my. Keď niečo funguje ako má, berieme to ako samozrejmosť a sústredíme sa na to, čo všetko materiálne ešte potrebujeme ku šťastiu. Avšak keď prichádzame o zdravie, uvedomíme si jeho skutočnú hodnotu. Môžeme mať aj tie najdokonalejšie veci na svete a predsa sa bez zdravia cítime, akoby sme nemali nič. Uvedomíme si, že celý život sa o nás Boh stará len tak a slovo „ďakujem“ od nás počuje len málokedy a možno vôbec.
Máme predsa pocit, že my jediní sme pánmi nad svojimi životmi. My rozhodujeme kedy áno a kedy nie. Vlastne iba do momentu, kedy príde ťažká chvíľa, choroba, rozvod, nejaká iná tragédia, pretože vtedy si zrazu spomenieme, že tam hore, alebo niekde musí byť niekto, kto to napraví, niekto, koho rýchlo prosíme, aby nám pomohol, hoci nás jeho existencia počas rokov, kedy nám je dobre nikdy príliš nezaujímala. Ja sama som tiež veľa vecí v minulosti brala ako samozrejmosť. Je to o nás všetkých.
Tento príbeh však nie je iba o motore, či o našom srdci, zdraví, alebo Bohu, je aj o našich vzťahoch, priateľstvách a manželstvách. Ktoré časom berieme ako samozrejmosť, nesnažíme sa, pretože máme pocit, že človek vedľa nás aj tak nikdy neodíde, aj tak nič nepotrebuje a vlastne nám časom príde opozeraný a nudný.
Tak hľadáme niečo nové, klameme, podvádzame, ubližujeme, rozvádzame sa a hľadáme "šťastie" inde. A nakoniec? Uvedomíme si, že sme stratili človeka, ktorý nás miloval tak, ako nás už nikto nebude milovať, ktorý by nás nikdy neopustil, ktorý by nám nikdy neublížil. Skutočné hodnoty a skutočných ľudí si však väčšinou začneme vážiť až vtedy, keď o nich prídeme.. Je to smutné, ale dobrou správou je, že jediný, kto toto všetko môže ešte stále zmeniť si ty. Kým ti bije srdce ešte stále máš čas milovať, odpúšťať a stať sa lepším človekom..
MOJE VIDEO O VZŤAHOCH: https://www.youtube.com/watch?v=FDLc0KCly-A&t
Photo: @pinterest
