Po ceste domov som si ťa všimla. Sedela si na zemi a plakala. Vedľa teba bola kamarátka, ktorá sa ti snažila pomôcť. Nebol to však plač z toho, že sa ti niečo stalo. Stačilo, aby som začula tie slová cez slzy, ktoré boli dostatočne zrozumiteľné na to, aby som pochopila. Neboj sa, nie si prvá, ani posledná a už vôbec nie si jediná. To, že my ženy plačeme je úplne normálne a bežné. Hoci sa za to mnohé hanbíme a dlho radšej predstierame, že sme silné a všetko zvládame. Napriek tomu si tam sedela, plakala a hovorila kamarátke niečo v zmysle: „Povedz mu, že ho potrebujem. Ja bez neho nemôžem žiť.“ Ľudia okolo teba si len šepkali, že si si vypila viac ako bolo potrebné, že si len ďalšia zúfalka, že si... To však nie je podstatné.
Ja som videla človeka. Hoci si vyzerala veľmi mladá, videla som na zemi ženu s veľkým srdcom, tú, ktorá to jednoducho nezvládla. Neviem, aký bol váš vzťah, čo bolo to, čo vás rozdelilo, neviem, čo sa pokazilo, ale keď si povedala, že si ochotná spraviť čokoľvek, len aby bol opäť s tebou, vedela som, že si sa tam niekde na ceste za láskou stratila. Stratila si samú seba, pretože si chcela byť milovaná. Je to však ešte láska, alebo to hraničí so závislosťou na druhom človeku? Kam sme kvôli láske schopné zájsť? Hovorí sa, že keď miluješ, dáš všetko.. avšak, čo presne sa nachádza za týmto silným slovom? Ak dáme všetko, musí to automaticky znamenať, že stratíme aj seba? Že prestaneme myslieť na naše vlastné potreby, sny a jednoducho podriadime celý život partnerovi? Že mu dovolíme, aby si s nami robil čokoľvek a keď ho to prestane baviť, skončíme samé so slzami a na podlahe? Že prosíme o ďalšiu šancu? Hoci nás zamilovanie občas pripraví o rozum, nemýľme si ho so závislosťou a pobláznením.
Skutočná láska nám nič nevezme, nepripraví nás o vlastnú osobnosť, práve naopak. Dá nám možnosť rásť, byť lepším človekom a hlavne nám dá priestor niekoho ďalšieho milovať. Naučí nás, že život nie je len o nás, ale o dvoch. Naučí nás robiť kompromis, naučí nás rešpektovať, ale nikdy nám nevezme zdravý rozum. Láska nám dáva slobodu a zároveň nám dáva priestor na spolužitie vo dvojici. Avšak je dobré si uvedomiť, že napriek tomu nášmu partnerovi nemusíme a ani by sme nemali dať všetko to, čo by malo patriť až manželovi. Nesnažme sa zapadnúť do dnešného sveta plného nestabilných vzťahov, prázdnych slov, rýchlych sľubov, zvrátených zväzkov a krátkej trvanlivosti. Spoznávajme sa a zistime, či to s nami druhá strana myslí naozaj vážne. Ak máš pochybnosti, sleduj to, čo tvoj partner robí a nie to, čo hovorí, že robiť bude. Reči sú len reči, avšak skutky hovoria za všetko.
Je normálne milovať tak, že to potom občas poriadne bolí, ale nie je normálne prosiť sa o lásku a už vôbec nie vzdať sa svojej hodnoty len preto, aby zostal. Ak chce odísť, otvor mu dvere. Láska je sloboda a preto ten pravý zostane, aj keď dvere budú stále otvorené...
