(Len pre silné žalúdky)
Antiboh vínnej révy utrel spotené fúzy
a nafúkol deravú bublinu pudingových svalov
až po samé dno.
Z troch tisíc dvojitých fliaš šľahá pekelný oheň
a éter napĺňa sa melódiou podsvetia.
Zem, otvor sa!
A my vstúpime do tvojich páchnucich útrob.
Zaobideme sa bez šiestich čiernych stien
a zopár klincov.
Ešte si za posledný rubeľ dáme trochu
rumu z Jamajky
a zatvoríme oči.
Preplavíme sa po oceáne krvi,
až z toho bude na zvracanie.
A potom otvoríme svoje telo
a ponúkneme kaukazského orla
pečeňovou paštétou a bulkou za 16 kopejok.
Nezostane nám ani na metro,
ani na mizerný kolotoč.
Pôjdeme načierno a budeme z výšky pľuť
na zákony odstredivej sily.
Šľah biča po holom chrbte,
divoký rev
a dostavník sa pohne.
Okované kopytá zabubnujú na pekelnú bránu
a smola v kotloch vystúpi do polovice lýtok.
Sám Lucifer nám podá zašpinenú ruku.
Budeme výskať, ako keby nás na nože brali,
no roztopená smola neklesne.
Bude vrieť a stúpať
vyššie a vyššie.
Po kolená, po stehná, atakďalej, atakďalej...
Prestaneme cítiť.
Len tupé bublanie diamantovočiernej masy
bude tlačiť na ušné bubienky,
tak ako kedysi zvuky tam-tamov,
ktoré, volajúc o pomoc, privádzali do varu
krv ľudožrútov.
Otrávené šípy a mŕtvy tiger, ktorý ešte včera
zabíjal svojou labou kopytníky a iný drobizg
a pred ktorým sa triasla džungľa za bezlunnej noci.
Seknutie obojstrannýmmečom
a praská oceľová obrúč okolo spánkov.
Kam sme sa to dostali?
Ani sme neprišli,
ani sme nič nevideli,
ani sme nemali nad kým zvíťaziť.
Bohovské! Život, či živorenie?
Ja - kontra môj obraz. Žijem? On živorí?
Živorí a bojuje, bojuje, lebo chce byť, chce byť,
teda ... keď chce byť, musí sa biť, keď sa bije,
je. Je, teda žije.
Ja žijem, nebojujem. Som dávno mŕtvy...
Alebo som možno vôbec nebol.
Bol iba On. On - nerovná sa - Ja.
On, ktorý si ma vymyslel, aby ma trápil,
aby ma utešoval.
Chcel mať hračku a hrať sa s ňou,
ako sa hrajú mačatá štyri týždne po pôrode
s klbkom nití a bojazlivo utekajú pred psom
na reťazi.
Zatiahnite oponu a zapnite starý gramofón
s velikou trúbou!
Nech znie symfónia s ortieľom života a zubov,
vytrhnutých silou posledných troch výbuchov
Popocatepetlu.
Nech zláme kosti hadovi, plaziacemu sa
pod jabloňou
hriechu
s prekrásnym jablkom v papuli, v ktorom je
kríž.
Nie!
Na tom netrpel nikto. Ale bude.
Bude, len čo zahryzne a po brade mu potečie
potok spenenej krvi, ústiaci do rieky snov.
Koráb sa prevráti a ty piješ hltavo morskú penu,
hĺtavejšie, ako si kedysi píjaval Prazdroj 12
v Klube 99.
Piješ, lebo cítiš blízkosť púšte, kde nájdeš iba
horúci piesok, tŕnie a zopár zdochnutých tiav,
patriacich kedysi zbojníckej karaváne
istého Araba - šejka,
čo zomrel prebodnutý vlastnou dýkou,
rukou prekrásnej otrokyne, ktorú ukradol
na jednej zo svojich lúpežných výprav,
a ktorá neznášala jeho dotyky
ako abatiša v kláštore Svätého Marka.
Nedokážeš plávať proti vodopádom
a prúd ťa unáša,
ako ťa v prvých dňoch života nosila vlastná matka,
bezmocného a plačúceho,
roniaceho slzy nevinnosti
a chrániac ťa viac
ako chráni tŕnie krvavočervenú ružu
pri náhrobnom kameni.
Hrdzavá gilotína šteklí hrošiu kožu
na zarastenom krku
poznačenom červenou stopou po utrhnutej slučke
a zlomenom jarme
páchnucom volským potom a trochou humusu,
sýtiacim sladké plody hriechov
mikrofónmi zloby,
zožierajúcimi oskalpovanú lebku,
odtrhnutú od vyhladnutej kostry
vykopanej v pravej polnoci na Veľký piatok
v kúte židovského cintorína
z mohyly bez nápisu
a bez akejkoľvek hviezdy.
I ona, kostra, niekedy bola. Ale to bolo vtedy,
keď jej skalp sedel na hlave
a ona túžila byť večnou v priestore a čase.
Túžila, až kým jej nevypadali zuby múdrosti
a bolo nemožné prežúvať žeň-šeň,
vymáčaný v denaturovanom liehu.
Tak. D r a g o jar/1971, Leningrad
