V tých okamihoch sa jeho život tak trochu podobal životu Carla Solomana, keď zažíval päťdesiat elektrických šokov. Teofil Klas zažíval šoky zo skonu blízkeho tvora. Aby ich stlmil, na radu jeho dobrej ženy, začal svoje pocity spracúvať vo forme básní. Do vydania Psích parabol mu vyšlo osem vlastných básnických kníh (Najbližšej k Taju, Z noci sa kráča do svetla, Pôstne akordy, Putovanie do Loreta, Hlas kňaza Gorazda, Zaklínadlo, Z polosna krásna a Premeny do svetla) a dva básnické preklady - Pieseň o zvone (Friedrich Schiller) a Slová z noci (Pavol Strauss). Všetky práve vymenované zbierky boli napísané viazaným veršom. Žiaľ ho presmeroval a Psie paraboly sa stali jeho zatiaľ jediným knižným dielom vytvoreným vo voľnom verši. Vôbec to nie je na škodu, básnik aj vo voľnom verši má popri vážnom obsahu diela na zreteli aj poetickosť diela.
Neviem, či je najsprávnejšie tvrdenie z prebalu, že „sú to poetické úvahy, v ktorých básnik nachádza vo vzájomnom vzťahu človeka ako pána a jeho psa nástojčivý obraz vzťahu medzi Bohom a človekom". Lebo sa treba s plnou vážnosťou chvíle opýtať, či Bohu sa chcelo niekedy zavýjať, keď stratil človeka. Básnikovi sa totiž zavýjať chcelo, keď stratil priateľa, akých má inak žalostne málo, psa Porta: „Akosi je tu naraz prázdnejšie. / Chcelo by sa mi zavýjať. / Sadnúť si na zem / a zavýjať." No keď odhliadneme od tohto aspektu, v ostatných ohľadoch naozaj citovaná paralela z prebalu knihy obstojí. Svedčia o tom aj tieto básnické otázky: „Skôr mi je smutno, lebo neviem, / či jestvuje aj pre psa nebo." Inde: „ A podľa Pavla Straussa / je doma tu len Pánov pes." // Ó, Bože, / kebyže som len vedel / tak prijímať a dávať / ako náš Portos!" Prípadne nevyslovený otáznik zo záverečnej básne: „Ak jestvuje psí raj, / tak aspoň ten mi otvor, Pane. / Tak prosím skrúšene."
Psa Porta skosilo, keď nadišiel jeho čas. Jeho pána to pomklo k novej, dovtedy nečakanej básnickej činnosti. Na otázku, či existuje psí raj, mi neprislúcha dávať odpoveď. No bezpečne viem, že pán svojho psa uviedol svojím cyklom Psie paraboly do básnického, a teda skutočne nesmrteľného raja. Sedí v ňom, nie na obláčiku, zasadol si do strán knihy, sedí a veľmi, preveľmi záhadne sa usmieva. Je šťastný, lebo v tejto knižnej podobe naveky zostáva so svojím PÁNOM.
6. 3. 2009
(...pokračovanie...)
