ZÁKLADNÉ NESÚHLASY
Nebol by som to ja, keby som hneď v úvode, celkom bez rozpakov, nespomenul aj môj pocit súvisiaci s nedávno vydanou, a inak veľmi zaujímavou knihou - škoda, a to zásadná, je, že v nej neaktualizoval údaje. Sám autor udáva „S odstupom viac ako pätnásť rokov od čias, keď vznikli, si pripadám...". Hodnota výpovede sa nijako nezničila, no mohla sa dosiahnuť väčšia presnosť. Poďme radšej k obsahu knihy.
Autor spomína fakt, okolo ktorého sa krúti filozofia, psychológia, mystika aj ezoterika (a ktovie čo všetko ešte): „Všetko sa začína a padá na riešení základného individuálneho problému existencie JA." Nájdeme tu tvrdenie, že život je nezmyselný a naša existencia je ľahostajná udalosť vo vesmíre, náhodná hračka prírodných síl - OMYL. Sama existencia človeka a civilizácie, vedomia ako takého, je dočasný jav. Nuž, toto si ja nemyslím. Podobne ako nesúhlasím s Buddhom, že vesmír je bez Boha a že človek nemá dušu a svet má byť len samé utrpenie, nesúhlasím ani s jednou z týchto Buddhových téz, myslím si, že popri utrpení sú aj také radostné chvíle (akú pasiu mávam po celé desaťročia z každého nadčasového článku, eseje, recenzie, úvahy, ktorá sa mi podarí, aj keď mi väčšinou za ňu nezaplatia buď vôbec nič, alebo len nejakú symbolickú smiešnu odmenu, za ktorú chlapi nemôžu ísť ani na pivo, ani na kofolu), pre ktoré sa oddá žiť.
Zmysel života môže byť nielen v radostných chvíľach, včera som bol na dokumentárnom filme zo súčasnosti, v ktorom ľudia dreli viac ako kone a nahlas hovorili o tom, že napriek všetkému trápeniu, súženiu, sú šťastní. Preto nemôžem súhlasiť ani s Michelkom. Život nie je ľahostajná udalosť, vedomie preniká celým vesmírom a práve jeho formovanie, dotváranie je úlohou aj človeka. Veľkosť (či pre niekoho razeného pesimisticky malosť) nie je podstatná - to, či má človek necelé dva metre alebo desať, prípadne bilión kilometrov, nerozhoduje o jeho ušľachtilosti, nepríčetnosti, zvrátenosti či dobroprajnosti, žičlivosti a ochote pomáhať každému za hociakých okolností atď. Atómy a ich podcelky sú nepatrné, ale žiarenie zo Slnka poskytuje na fyzikálnej báze nevyhnutnú energiu pre život (prinajmenšom) na Zemi, a to mám na mysli nielen materiálny aspekt fyzických tiel, ale aj estetický pocit, radostnú udalosť zo svietenia Slnka, ktorú zažíva každá živá bytosť tejto planéty (o iných zatiaľ nemáme konkrétne informácie). Zaujímavo sa o JA vyjdaril Georgij Gurdžijev v diele Duchovní hledání člověka: „Môžeme študovať Slnko a Mesiac. No človek má v sebe úplne všetko. Vo vnútri mňa aj vás možno nájsť Slnko, Mesiac či Boha. Ja - to znamená všetok život v celej jeho úplnosti."
Doteraz netušíme, čo spôsobuje žiarenie galaxií a zhlukov galaxií pre rádovo vyššie svety, vyššie dimenzie, ktoré nevyhnutne, nielen z pohľadu matematikov, fyzikov musia existovať. Život človeka je príliš krátky a z vesmíru vidí len nepatrnú časť, nemá kedy (aspoň zatiaľ) porozumieť všetkému. Jeho vedomie je len zosilneným, miestne nahusteným vedomím vesmíru. Človek tu nemusí byť na večnosť - no o to vo vesmíre vôbec nemusí ísť. Dočasnosť je háklivý pojem.
Zostáva predsa skúsenosť, a je úplne jedno, či je to skúsenosť dinosaura, človeka, prípadne Slnka či inej hviezdy, respektíve celej galaxie, zhluku galaxií. Rupert Sheldrake to jasne naznačil v diele Teorie morfické rezonance s podtitulom Nová věda o životě, kde prišiel s revolučnou myšlienkou, že formu vecí a správanie organizmov ovplyvňuje morfická rezonancia, vychádzajúca z predošlých udalostí. To sa dozaista netýka len toho, čo človek považuje za živé (hoci doteraz nemáme definitívnu definíciu života), ale aj tzv. neživej oblasti - častíc, žiarení, atómov, hviezd, galaxií, vesmírov, kompletného vesmíru vo všetkých jeho podobách. Preto na Michelkovu otázku „Má zmysel činnosť, ktorá je konečná?" odpovedám, že má, a to hlboký, nielen ľudský, a nielen filozofický zmysel, ale doslovne vesmírny zmysel.
A je absolútne jedno, čo si o tom pomyslí naivné ľudské publikum.
OVLÁDANIE SA
Ďalej nachádzam tézu „Ľudský život je tvorený z anonymne pôsobiacich síl ľudského organizmu a ľudskej spoločnosti a zo síl, ktoré dokáže ovládať sám v sebe." Ovládanie síl ozajstnými jogínmi (nie tými, čo za rupie predvádzajú svoje schopnosti na uliciach a námestiach) je chabým náznakom skutočných možností človeka - aj pri jeho tzv. malosti.
Potom je tu veta: „Vytvárajúc seba vytvára svet." Nie je to tak, človek svet nevytvára, nevytvoril ani jeden jediný atóm, jednu jedinú časticu. Človek môže, a aj to zhusta robí, svet pretvárať. Aj to len veľmi veľmi čiastočne.
Inde nachádzam vetu „Jeden pud speje s obrovskou silou k druhému človeku, druhý k sebe samému. Vyjadrujem svoje presvedčenie, že sú aj silnejšie motívy ako pudy, takým silnejším komponentom bytia je LÁSKA. Toľko aspoň poznámok k Trilógii depresie, konkrétne k časti I. Filozofická (ontologická) depresia.
Roman Michelko sa v stati II. Spoločenská depresia pýta "Čo so spoločnosťou bohatou na tovar, ktorá nemôže ponúknuť nič iné, než tovar v lesklom obale, domy, autá, politiku - prestíž pre živých, pozlátko mŕtvym." Oponujem tvrdením, že spoločnosť ponúka napríklad aj filozofickú literatúru, umenie dostupné aj pre chudobných v muzeálnych zbierkach. Kto káže bezdomovcovi, keď si vyžobre peniaze, aby si kúpil lacné víno? Mohol ísť za tie isté peniaze na vstupenku do múzea, do galérie. Nie je to chyba jednotlivcov, keď viac túžia po lesklých obaloch, domoch, autách, politike? Tie túžby nie sú ukryté v spoločnom MY, ale v miliónoch, miliardách jednotlivých JA. Našťastie, nie v každom! Veď sám Michelko len o kúsok ďalej píše „Byť slobodný znamená slobodne sa rozhodnúť."
„Človek vrhnutý do tejto spoločnosti, je až príliš presvedčený o svojej spoločenskej nemohúcnosti. Z toho vzniká ochota kapitulovať pred faktami, prispôsobenia sa svetu, ktorý je fatálne prítomný ako neodvratný osud." Ja nezdieľam tento pocit a zase tvrdím, že je to vec sily každého jednotlivca, či bude iba takto chápať svet. Napokon, máme tu aj jednotlivcov, ktorí sú práve presne na opačnej strane, sú v biznise, v politike (myslím celú planétu, nie jednu konkrétnu krajinu, štát, atď.) a robia buď dobro, alebo peklo. Boh peklo nepozná, vymyslel si ho človek a v tom sa mu „pekelne" darí. Teda, nie je to dané aj a predovšetkým duchovnou slabosťou väčšiny ľudí? Priznajme si, že človek je ešte stále iba na samom prahu svojej existenčnej epopeje, že mu ešte dlho potrvá, kým dozreje duchovne a až potom bude čas na opustenie vesmírnej scény v tej podobe ako ho poznáme dnes. Ak to dosiahne predčasne násilím, povedzme atómovou bombou, k vyšším duchovným rovinám nestihne dôjsť.
ZÁCHRANA V SEBE: V DUCHOVNE
„Západná mládež príkro pociťuje problém slobody v jej bezobsažnosti." Nuž, je to tvrdé a pravdivé tvrdenie, ktoré ma núti poznamenať, že dnes by sa už deti na základných školách mali učiť respektíve priúčať duchovným princípom. Čo školstvu vo svete tomu bráni? Naozaj sa najprv treba opýtať, čo robí školstvo - veď už staroveké Atény mali svoju Akadémiu nabitú filozofickým duchom. To by dnes mala byť taká samozrejmosť ako počty a čítanie.
„Konečne si uvedomiť, že človek nevníma šťastie cez hmotu, ale cez svoje duševné prežitky. Kto však má možnosť zachrániť západnú civilizáciu?" Civilizácia sa zachráni sama, ak k tomu výdatne prispeju volení politici, ale aj filozofovia, vedci, učenci celého sveta. Kde je ich slovo v médiách, ako servírujeme ich myšlienky miliardovým masám? Potrebné kroky už mohli dávno podniknúť jednotlivé vlády, ale aj OSN. To, že zatiaľ pozorujeme výlučne draho platenú nečinnosť, nikoho zo zúčastnených politikov sveta - ani z tých najmenších štátov - neospravedlňuje. Nádej sama, ani výber ľudstvo nevylieči. Roman Michelko k tomu dodáva „Je potrebné vypracovať schému na základe princípov duchovna, humanity a ľudskosti." Skromne dodávam - zdá sa, že praveké civilizácie tento princíp poznali. Súčasná veda potrhaná na množstvo podcelkov zato nevie dať súvislú odpoveď.
Neskôr sa autor teší, že „Spejeme k systému, v ktorom sa jedinec bude priamo podieľať na vytváraní politiky. Vytvorí sa všeľudový demokratický štát. Zavedú sa nové inštitúcie politickej správy, politické procesy nadobudnú inú kvalitu." A o kúsok ďalej dodáva: „Ostáva nám len dúfať, že ľudstvo bude mať na výber." Opatrne sa pýtam, aký to bude výber. Lebo čo ak budú rozhodovať tí väčšinoví, čiže hlupáci? Milióny a miliardy malých, prízemných meštiačikov (mimochodom, v obdobe to možno pozorovať aj dnes) rozhodnú o katastrofálnych nezmysloch. Zúfalá menšina nič nezmôže.
V stati III. Etická depresia autor spomína Diamondu Gallas v súvislosti so zúfalostvom a beznádejou. Podotýkam, že sám jej prejav môže byť depresívny, ale poslucháča napĺňa hlbokým estetickým zážitkom, ktorý s depresiou nemá vonkoncom nič spoločné.
NIČ NIE JE ZBYTOČNÉ
Autor si vzdychne „Aké zbytočné, smiešne a kruto absurdné sú všetky Michelangelove sochy, Dalího obrazy, Mozartova hudba, Dostojevského romány, Kantova filozofia či Sartrove hry, ak súčasne s tým existujú koncentračné tábory, chemické zbrane, atómové bomby." No dobre, nie je to od ľudstva pekné - ale predstavme si svet, v ktorom by nebolo Michelangela, Dalího, Mozarta, Dostojevského, Kanta, Sartra, a boli by iba a výlučne atomové bomby, chemické brane, koncentračné tábory. Lebo teoreticky aj taká možnosť existuje!
Je to vždy stále iba uhol pohľadu, optika pesimizmu či optimizmu, ktorou sa na svet a človeka v ňom pozeráme.
V súvislosti so Sartrovou hrou Diabol a Pánboh sa Michelko dostáva k téze „Absolútna sloboda je vlastne absolútny teror. Spasenie je zatratenie." Bol by som trochu opatrnejší, lebo potom by niekto mohol pripomenúť, že to musí platiť aj opačne - takže teroristi by boli našimi spasiteľmi (čo si napokon oni sami vlastne aj myslia).
Cez Dostojevského a jeho ruský mesianizmus sa autor dostáva k tvrdeniu „Jeho zúfalstvo je pudové, ale racionálne poznané." Zdôrazňujem, že okrem pudov sú aj city, pocity. Pre ne je človek niekedy urobiť aj viac než pre svoje
nízke pudy. Pre pocit slobody dokáže človek aj zviera zahynúť!
PUD TEBAZÁCHOVY
V stati Revolty mladých, inak šikovnej zhusteniny o revoltách, o ktorých mladí ani netušia, aké sú zbytočné a zákerné, lebo žiadny progres neprinesú, je veta „Do hodnotových zvratkov doby plnej neľudského sadizmu..." - osobne by som namiesto zvratkov použil jemnejší termín, lepšie by vyzneli nedostatky, pachy a zápachy toho, čo sa dnes deje. Beatnici boli znepokojení mladí intelektuáli, ktorí reagovali na pre nich veľmi vzdialené udalosti druhej svetovej vojny - veď žili v Amerike, kde sa nebombardovalo. Revolúcia lásky sú až hippies, nie beatnici, ale následná generácia po beatnikoch, v ktorej už je hŕba unudených zbohatlíckych synáčikov a dievčiniek. Takže na LSD, psilocybin sa vždy dolár nájde. Chudobní (už vtedy) si dajú toluén. Najbohatší sa pohybujú v paláci s veľkými záhradami, ktoré poskytol mecenáš, mladý avantgardný multimilionár. Preto je jasné, o čom boli študentské revolúcie šesťdesiatych rokov.
Planéta sa hnala akýmsi mrakom hviezdneho prachu, ktorý ovplyvnil myslenie miliónov. Dnes už veľmi dobre vieme, že každá revolúcia je podraz na tých, čo sú pri moci. Že o nič iného nejde, len o výmenu stoličiek. Preto sa ďaleko nemôžu dostať (okrem násilia) ani punkeri. Systém „radšej prijať ortieľ vydedenca, živoriaceho na okraji spoločnosti, ako sa stať poslušným kolieskom v ozrutnom súkolesí, ktoré zo mňa spraví spoločenský výrobok sériovej kvality" je síce utešená ukážka mladíckej vzbury, no tá si vôbec neuvedomuje, že z dotyčného vzniká práve taký punkový sériový spoločenský výrobok v reťaziach, len s trochu odlišným účesom.
Ak Roman Michelko tvrdí, že rap koncom osemdesiatych rokov sa zmenil na rakovinu, ktorá zasiahla množstvo kultúrnych trendov, tak treba zase vidieť aj pravý opak - vždy to závisí od duchovnej sily jednotlivcov! - pozrime sa na záverečnú tvorbu geniálneho skladateľa, trubkára a organistu Milesa Davisa, ktorý tesne pred svojou predčasnou smrťou pripravoval dvojalbum, z ktorého nakoniec vyšlo len jedno cédečko - Doo-bop. Vyšlo až po jeho smrti, ale je dôkazom, že aj tematiky, akou je rap, sa možno zmocniť intelektuálne. Pravdaže Miles ako hlboko mysliaci a cítiaci tvorca a silný intelektuál sa najprv dlho hral s témami, uvažoval a zvažoval ako rap dostať do džezu, do rytmu, do trúbky, do života, do sŕdc a myslí ľudí, do ich potešenia. A fantasticky sa mu to podarilo. Takto dôstojne sa rozlúčil nerapový muzikant s našou planétou a s nami, jeho obdivovateľmi.
Nádherná je stať Deväťdesiate roky, v ktorej nastala éra jedincov s pracovnými pozíciami. Už nie pracujúcich. Zdôrazňujem, ľudí s pracovnými pozíciami. Michelko generačne pristihuje „Sú to veľmi sebavedomí mladí ľudia, ovládajúci cudzie jazyky, ktorých hlavným životným cieľom je byť úspešný za každú cenu." Áno, nastalo obrovské valcovanie človeka človekom, ktorého výsledkom sú autorove „nebezpečne vyzerajúce indivíduá, ovešané hrubými zlatými reťazami, jazdiace na mnohomiliónových offroadoch, len roztáčajú špirálu bezduchého konzumu a skôr posilňujú, ako ohrozujú podstatu režimu." Je síce pravda, že zrejme naozaj režim skôr posilňujú, lebo dnes sa už nikto nepýta, či dôchodcovia nie že majú čo jesť, ale či majú čo žrať, lebo im hodia žobračenku, maličkú mincu nestačiacu na normálne jedlo, iba na žrádlo, tu máte, choďte sa pásť!, hlavná vec, že my sme bohatí. Lenže svoje peniaze neskonzumujú, kumulácia v rukách niekoľkých jednotlivcov znamená pre každú ekonomiku hrozné straty - o tom vedia západní špičkoví ekonómovia už dobrých sto rokov. Možnože raz precitnú aj iní...
Predovšetkým spoločnosti chýba dostatok jedincov s vyvinutým PUDOM
TEBAZÁCHOVY. Áno, čítate správne, tebazáchovy, nie sebazáchovy.
ZODPOVEDNOSŤ ASPOŇ BOŽSKÁ
Dostojevského otázky dovedú až k tvrdeniu, že „Boh nie je ani nesmrteľnosť, a nový človek je teda oprávnený stať sa Bohom". Sú to všeobecne veľmi trúfalé tvrdenia, keby malo ísť do tuhého a človek by naozaj mal zaujať pozíciu Boha, ako by sa to skončilo? Aj „Nietzsche nemilosrdne zvrhne Boha z jeho piedestálu a zaujme jeho miesto: „Ak je nejaký Boh, ako môže človek zniesť, že ním nie je sám?"."
Zrejme aj sám veľký Nietzsche zabudol, že byť Bohom je predovšetkým zodpovednosť, akú by ani terajších 6,6 miliardy ľudí dokopy neunieslo. Stačí si premietnuť situáciu správcu malého mestečka, koľko špiny, nedostatkov, otvorených kanalizácií, starých, zabudnutých elektrických stĺpov pri cestách, nedostatočnej MHD atď. je všade naokolo človeka - tu vidieť, ako zodpovedne pristupuje človek ku svojim úlohám vyplývajúcim z maličkého piedestálu. Tento istý človek sa chce stať Bohom? Bohom čoho? Vlastných výkalov?
Michelko sa prepracuje k úvahe, že „dejiny sú len históriou zločinov, ktorých podstata je spočiatku iracionálna, neskôr však na ceste k ľudskému impériu zločiny rozumu kráčajú k „svetovláde ľudí"." Predovšetkým - história týchto zločinov vôbec nie je iracionálna - je vypočítavá od samého základu, hlboko premyslená a spočíva v ľudskej chamtivosti, túžbe po moci, ktorá sa tiahne s človekom od hlbokého praveku.
A je tu aj iný pohľad na vec: nie sú len dejiny zločinov. Sú aj dejiny vynálezov, prevratných myšlienok, tvorivosti, ľudského pokroku (nemusí byť vždy technický, sú aj prírodné, netechnické civilizácie).
K úvahe „Keď je Boh mŕtvy, treba svet usporiadať ľudskými silami" sa žiada dodať, že svet si musíme v každom prípade usporiadať ľudskými silami, nikto to za nás neurobí. A treba zauvažovať nad tým, či Nietzsche chcel zabiť Boha, alebo cirkev? Lebo to je podstatný rozdiel, a súdiac podľa Nietzscheovho diela Antikrist, hnevala ho skôr cirkev než Boh.
Obzvlášť dôležitá je pripomienka, podľa ktorej „Táto revolta maximálne naplnila Sain-Justovo proroctvo z dôb jakobínskeho teroru, ktoré sa stalo pravzorom všetkých následných terorov 19. a 20. storočia, že nie je možné vládnuť a nepáchať pri tom zločiny."
Hneď o niečo ďalej je samostatný odstavec, v ktorom sa tvrdí, že „Dejiny revolt a revolúcií, diktatúr a terorov vyvrcholili typmi diktatúr: komunistickou a fašistickou. Tu musím nevyhnutne dodať, že
práve sa celosvetovo rozvíja absolútna diktatúra peňazí.
Biznis dorazil už aj do prísne náboženského Tibetu.
Roman Michelko pripomína, že „Hitler sa vo fáze vrcholného šialenstva pokúsil znehybniť dejiny na tisíc rokov." Je to pravda, no treba si všimnúť aj fakt, že týmto činom podstatne zrýchlil ich chod. Priemyselná vojenská mašinéria znamenala revolučné technické objavy, vynálezy na všetkých frontoch, teda všade tam, kde sa tvoril pokrok našej planéty. Bohužiaľ, už prvá svetová vojna, a nie druhá, Hitlerova, zasiala do ľudstva také hlboké sváry a narobila takú psychickú klímu, že ani takmer po sto rokoch sa z toho ľudstvo nespamätalo. A to sa týka aj šialenca Adolfa Hitlera.
NEMOC MOCI
V stati Sacrum a moc sa Michelko prepracúva ku Franzovi Kafkovi, ktorý „vystihol tému bezmocnosti človeka s prenikavou presnosťou celým svojím dielom". Pravdaže, Kafka nežil tak dlho, aby dovidel tam, kam my. Pozeral by, že to môže byť aj naopak. Z bezvýznamného robotníka sa môže stať premiér, ktorý je schopný ovládať milióny. Mali sme také historické príklady.
A potom sa už ale nemôžeme čudovať, keď sa stáva to, o čom Michelko píše ďalej: „Sme automatmi, ktoré žijú v ilúzii, že sú osobnosťami s vlastnou vôľou. Žijeme vo svete, v ktorom každý a všetko sa stalo prostriedkom tých, ktorí nimi manipulujú v masovom meradle pre veci mimo ich vôle. V tomto procese človek stráca samého seba ako jediný zásadný predpoklad toho, aby sa stal slobodným človekom. Človek sa stáva maličkým kolieskom v ozrutnom súkolesí spoločnosti, ktorá ho zomelie bez ohľadu na jeho vôľu, a keď i biologicky žije, reálny život mu uniká."
Tu si všimnime dva aspekty, ktoré sa tomuto tvrdeniu vymykajú. Prvý - človek, jednotlivec, môže byť niekedy ako zrnko piesku, ktoré poškodí celé ozubie. Sám zostane tým pieskom aj po zničení celého stroja. To je otázkou duchovna človeka, jeho JA, sily jeho JA. Bohužiaľ, bez ohľadu na vývoj ľudstva.
Druhý aspekt - sú jednotlivci, ktorí, aj keď za to takmer nič nedostanú, alebo len mizivý podiel z toho, čo by si materiálne zaslúžili, ťahajú za ľudstvo. Veď v celej histórii vyrastali davinciovia, michelangovia atď. niektorí z nich sa zoderú predčasne, a predčasne aj zomrú - no bohatierska činnosť v prospech ľudstva je pre nich posvätná povinnosť (môžu byť pritom aj neveriaci).
ZÁSADNÁ OTÁZKA PRAKTICKÉHO ĽUDSTVA
Za zásadnú otázku praktickej existencie súčasného a budúceho ľudstva považujem túto stať z Michelkovej knihy: „Dôraz na politické a občianske práva na úkor tradičných hodnôt a sociálnej solidarity je hlavný bod konfliktu medzi západnou civilizáciou a tradičnými spoločnosťami. Pri tomto civilizačnom konflikte sa vytvára základná otázka: Akým právom sa západná civilizácia, ktorá sama trpí hlbokou vnútornou krízou (hodnotová entropia, rozpad rodiny, vysoká miera narkomanskej subkultúry, negatívny demografický vývoj), pokúša presadiť svoj civilizačný model aj v tradičných spoločnostiach, v ktorých väčšina týchto problémov absentuje."
To sú javy, ktoré by mali byť denným predmetom diskusií a riešení predovšetkým na pôde OSN. Už ste počuli, že by sa OSN do hĺbky niečím zaoberala a že by niečo vysoko užitočné a humánne počas svojej existencie dosiahla? Vždy, keď ide do tuhého, zohne chrbát pred USA a je ticho. Platy sú tam viac ako nadpriemerné a na rokovaniach si človek výdatne zaje. Spí sa vo veľmi slušných hoteloch. Komfort, aký miliardy ľudí, o ktorých majú jednať a v prospech ktorých majú jednať, nikdy nezažijú. Zomrú väčšinou v biede, nedostatku, hlade, smäde, špine. Špine materiálnej, čiže fyzickej, ale aj duchovnej.
POČKÁME SI, AŽ BUDE ĽUDSTVO BEZ ROPY
Titulok ďalšej eseje znie Koniec superveľmocenskej dominancie? V nej Michelko teoreticky maximálne správne tvrdí, že „Ak USA nebudú schopné poskytnúť dostatočne príťažlivý model usporiadania ľudských vzťahov v spoločnosti a neprinesú skutočné duchovné posolstvo, ich pozícia globálnej mocnosti bude zásadne ohrozená." My dnes už bezpečne vieme, že nebudú schopní, že neprinesú nič pozitívne, sme si istí, že im stačí technická vojenská sila, umelá moc nadhodnoteného dolára. Američanov Michelkom uvádzaný rozpočtový deficit vôbec nezaujíma. Ich život sa odvíja podľa iného scenára - kurz dolára bude silný, kým platby za ropu sa budú robiť v dolároch. Všetky banky sa dovtedy budú chváliť svojimi zásobami miliárd dolárov v hotovosti. Tieto doláre nemajú v skutočnosti žiadnu cenu. Drží ich nad vodou cudzia ropa. Nikto to nezvráti, Američania v Juhoslávii, Iraku aj inde predviedli, akou kvalitnou vojenskou technikou disponujú.
Netreba si robiť ilúzie ani o tom, že po Amerike príde na rad ako mocnosť Japonsko. „Sociálne hodnoty, ktoré dávajú Japonsku konkurenčnú výhodu pred Amerikou, sú predovšetkým oddanosť firme, oddanosť krajine, potom svojej rodine a až nakoniec sebe." To je síce dojemné tvrdenie, žiaľ, prestáva platiť. Funguje v dohasínajúcej generácii, ktorá odchádza pozvoľna zo scény. Mladí Japonci toho majú plné zuby, chcú žiť, a to žiť naplno, čiže diskotéky, drogy, cestovanie. Všade, kam sa pohnete, stretnete Japoncov. Pozrite si nové japonské filmy, o čom sú. Drogy, opustenosť, násilie. To samé, čo USA. Iný kandidát je 1,3-miliardová Čína. Vieme, čo urobila s Tibetom. Svet, predovšetkým OSN, ale aj demokratické USA, o tom dodnes statočne mlčí.
CIVILNÝ SVETOVÝ PORIADOK: CIEĽ SPOLOČNEJ ĽUDSKEJ BUDÚCNOSTI
Pokiaľ by mala byť „ďalším vážnym uchádzačom o vodcovské postavenie zjednotená Európa. Na rozdiel od USA môže lepšie využiť svoj ekonomický potenciál na predloženie globálneho presvedčivého sociálneho posolstva a na dosiahnutie globálnej vojenskej sily", snažím sa pripomenúť jednu smrteľne dôležitú vec pre celé ľudstvo - čakajú nás výrazné klimatické zmeny, stúpanie hladín svetových riek, morí a oceánov.
Osemdesiat percent ľudí žije v týchto oblastiach, budú sa musieť presťahovať, nájsť nové možnosti potravinovej obživy a dostatok pitnej vody. Na to netreba svetové vojská, ale svetové poriadkové sily fantasticky premyslene zorganizované. Prečo sa o týchto veciach nehovorí v OSN už dnes, polstoročia pred skazou? O päťdesiat rokov, keď bude definitívne ropa na dne, respektíve jej bude minimum, a zároveň bude hrozivo stúpať výška vodného stĺpca - čo urobí ľudstvo v tejto historickej chvíli? Prečo sa všetky hororové akčné filmy zaoberajú blížiacim sa teoretickým meteoritom, keď tu máme oveľa hrozivejšie a reálne bližšie nebezpečenstvo celosvetového rozsahu?
A pokiaľ ide o význam Európy - berme do úvahy, že USA sú nesporne technicky ďalej, hlboko vpredu. Majú za čo kupovať mozgy a vedia ich lepšie využiť. Inak by asi z Európy stále neutekali, a to sa deje veľa desaťročí. Či už je to pre niektorú zo svetových vojen, pre lepší zárobok, alebo pre romantické rojčenie o videní Indiánov naživo.
Michelko tu uviedol aj myšlienku „Vojensky sebestačná Európa bude svetom vnímaná ako prvok umožňujúci globálnu stabilitu, a nie ako prvok, ktorý by ju ohrozoval." Dnes už ale vieme, že táto téza nemôže platiť, na scéne je NATO a všetky ostatné diskusie o Európe sú z tohto hľadiska zbytočné. Podobne tvrdenie, že Európa má vzdelanejšiu populáciu neobstojí - o kupovaní mozgov Amerikou som sa zmienil pred chvíľou. Práve tak nie sme silní v energetike. Naopak, sme závislí od Rusov a ich ázijských zdrojov ropy a plynu. Bohatstvo Nórska z hľadiska ropných zdrojov by pre celú Európu dlho nevydržalo. Európa zase zdražuje energie - tým sa nad USA nevíťazí. Tým víťazí len niekoľko bohatých európskych rodov, ktoré držia v rukách zisky z energií. To nie je žiadne riešenie ani pre súčasnosť, ani pre budúcnosť sveta. Práve tak Amerika vie duševnú prácu zaplatiť podstatne lepšie než Európa, čo potom môžeme od mladých vedcov túžiacich po výlučne materiálnych statkoch očakávať? Taktiež je v tejto súvislosti zaujímavé opakovane zisťovať, že vedcov netrápia filozofické aspekty bytia človeka, ale veľkosť ich nových domov, bezénov, kvalita značiek áut, ktoré majú v garážach. Sú prosto na čele pokroku.
SLOVENSKO BEZ KRIŽOVATKY
Esej Slovensko na križovatke nie je výstižne označená. Dosť dlho som spolupracoval (desaťročia) s Technickými novinami a dosť dlho som tam pôsobil ako redaktor (zástupca šéfredaktora pre obsah), aby som niečo vedel o snahách smerovania Slovenska. Či už to bolo pred idelogickou zmenou, alebo po nej.
Zato nám tu nádherne vyskakujú príklady hraničnej spolupráce Európskej únie. Michelko uvádza, že v Rakúsku majú energetici veľmi silnú loby a je nelogické, aby podporovali konkurenciu: „Sú ochotné vybudovať len produktovod, teda potrubie, ktoré by dodávalo na Slovensko benzín a naftu, čím by de facto zlikvidovali slovenský petrochemický priemysel." To je vzorová ukážka európskej spolupráce, za pomoci ktorej preberieme globálnu moc od USA! Navyše slovenský Slovnaft už nie je slovenský, len územne leží na pôde SR. Brilantná cesta Sovenska je jasne naznačená.
Tvrdenie, že „bionafta, primiešavanie etanolu do palív, pestovanie repky olejnej na priemyselné účely, respektíve kukurice či cukrovej trstiny, to sú nové modely", je nepresné. Nie sú to nové modely, v Technických novinách sa o nich väčšinou písalo ešte za socializmu (ktorý u nás zanikol pred osemnástimi rokmi), len to nikto z ústredia ani za socializmu nepodporil.
„Sú tu aj iné, zatiaľ akoby slepé uličky, napríklad studená fúzia, teda technológie, ktoré sú dnes odborne spochybňované, ale je možné, že s technologickým pokrokom budú aj tie reálne energeticky využiteľné," je to pekná myšlienka a treba sa opýtať, prečo sa Slovensko nepodieľa z vedeckého hľadiska na realizácii tohto projektu? Prečo sa iba radujeme, že ekonomické ukazovatele na rok 2008 budú také, aké od nás žiada EÚ, aby sme mohli prejsť v platbách na EURO?
VYHÁŇAM, TEDA SOM?
V eseji nazvanej prosto Esej o globalizácii je zmienka „Po takmer 50 rokoch od dekolonizácie je životná úroveň väčšiny krajín tretieho sveta podstatne horšia než pred polstoročím". Nuž, bodaj by nebola, keď revoluční mladí domáci činitelia vyhnali tých, ktorí vedeli obchodovať, dopestovať, vyrobiť, vyťažiť atď. to nie je len otázka drancovania zdrojov v minulosti, ale aj neschopnosť narábať s existujúcimi zdrojmi. Tam, kde je vôľa narábať s nimi, prečo OSN nezabezpečila už dávno nevyhnutné peniaze na rozvoj?
Niekedy zase je užitočné zavčasu zlo povyháňať. „Rakúsko svojím takmer tridsaťročným vládnutím socialistov a ľudovcov vytvorilo nestráviteľný partajný štát, kde tridsať rokov vládli tie isté osoby, len si mierne prelievali svoj vplyv". Keby ich boli voliči v Rakúsku zavčasu vyhnali, mohli mať celý vývoj iný. No sú aj iné štáty, kde sa deje to isté a taktiež sa všetci tvária demokraticky, len si napochytro neviem spomenúť, kde sa to práve deje.
X X X
Iba som skromne načrtol niektoré aspekty, o čom treba polemizovať, uvažovať, hľadať, nachádzať aj riešiť. Vyjadrujem presvedčenie, že Michelkova prvotina Revoltujúci Sizyfos je len podstavcom pre východiská, ktoré dotiahne do širšej a hlbšej podoby vo svojich budúcich dielach. Nielen Roman Michelko, ľudstvo ako celok sa musí vážne zapodievať náležitým duchovným aj materiálnym rozvojom, aby to výrazné nastupujúce klimatické zmeny zásadne nevyriešili namiesto človeka.
10. 10. 2007
(...pokračovanie...)
