Potom sa už nebudete až natoľko čudovať tvrdeniu Laertia: „Začala sa (italská filozofia - pozn. autora) Pythagorom, ktorý bol synom rytca prsteňov Mnesarcha a pochádzal zo Samu, ako hovorí Hermippos, alebo podľa Aristoxena bol pôvodom Tyrhén a pochádzal z jedného z tých ostrovov, ktorých sa zmocnili Aténčania po vyhnaní Tyrhénov." Pritom Samos leží v Dodekanézii, čiže Dvanásťostroví tesne pri Malej Ázii, dnešnom Turecku vo vodách Egejského mora, kým Tyrhénske more obmýva starovekú Itáliu, dnešné Taliansko zo západnej strany; znamená to, že obe prípadné rodiská sú priam na opačných koncoch niekdajšieho starovekého Grécka. Lenže keby sme nemali aspoň takéto sporné informácie, nemali by sme vôbec žiadne. Buďme za to vďační. Navyše ľuďom zamilovaným do filozofie a do starovekého Grécka sa Životopisy slávnych filozofov z pera Diogena Laertia dobre čítajú.
Dávajú priestor aj na prehodnocovanie ustálených názorov. Keď som krátko po zmene politického režimu v Technických novinách otvoril seriál Spor o Atlantídu, preštudoval som ako povinnú jazdu všetku, hoci vtedy ťažko dostupnú, atlantologickú literatúru. Atlantológovia sa zhodovali v názore na Platóna. Podľa nich to bol človek, ktorý si absoltúne potrpel na presnosť, a nemohlo byť tak, že by tézy o Atlantíde boli z akýchkoľvek dôvodov vymyslené (hoci niektorí aspoň teoreticky zvažovali možnosť Platónovho historického výkladu diania v domovine). No Diogenes Laertios jasne píše na podobnú tému v súvislosti s Platónom, a síce, že „aj s Aristippom bol Platón v nepriateľstve. Aspoň v spise O duši ho ohováral. Idomeneus zaznamenáva, že slová nabádajúce na útek, ktoré Platón vložil vo väzení do úst Kritónovi, povedal Aischines a Platón ich vložil do Kritónových úst len preto, že nažíval v nepriateľstve s Aischinom." Platón teda vedel pracovať so slovom tak, ako to jemu osobne vyhovovalo - to zásadne mení môj postoj k otázkam vysloveným na konto zaniknutej Atlantídy. Tento nový postoj sa vo mne spečaťuje ďalším závažným Laertiovým tvrdením: „...aj to, čo vkladá do Sokratových a Timaiových úst, sú jeho vlastné názory. Nesprávne názory, ktoré chcel vyvrátiť, vkladal do úst ľudí, ako napríklad Thrasymacha, Kallikla, Pola, Gorgia, Protagora, Hippia, Euthydema a podobných." Preto každú Platónovú vetu týkajúcu sa Atlantídy treba prejsť ešte raz nanovo a dobre si pritom pamätať Laertiove práve citované tvrdenia.
To len opätovne pripomína, že všetko súvisiace s ľudským starovekom, je nikdy nekončiacou detektívkou. Zároveň aj studnicou múdrosti. Prečo by napríklad v dnešných časoch, keď sa nenormálne zvýšila nehodovosť, a to aj so smrteľnými následkami, na slovenských cestách, by nemohol demokratický slovenský parlament postupovať podľa Pittaka (okolo roku 600 pred našim letopočtom)? Pittakos, žijúci vtedy v Mytiléne na ostrove Lesbos, povestnom dobrým vínom, ustanovil zákony, podľa ktorých čakal dvojnásobný trest toho, kto sa dopustil niečoho v opilstve. To preto, aby sa ľudia neopili, lebo ostrov oplýval vínom. Pre našich zákonodarcov môže byť poučné aj toto Pittakovo konanie. Mytilénčania mu pridelili zem, ktorú však zasvätil bohom - teraz ju volajú Pittakovou (tak uvádza Diogenes Laertios). Sosikrates však spomína, že odobral z nej malú čiastku a povedal, že polovica je viac ako celok. Keď mu Kroisos dával peniaze, neprijal ich, vraviac, že má dvakrát toľko, ako si želal. Lebo po smrti brata, ktorý nemal deti, dedičstvo prešlo na neho. Táto umiernenosť v materiálnych pôžitkoch - to je to, čo naša republika dnes najviac potrebuje.
Nielen slovenskí politici, aj ostatní smrteľníci nájdu bohatý zdroj inšpirácie v životopisoch, ktoré sú v knihe rozdelené takto: Život a dielo Diogena Laertia, Kniha I - Mudrci - Thales, Solón, Chilón, Pittakos, Bias, Kleobulos, Periandros, Anacharsis, Mysón, Epimenides, Ferekydes, Kniha II - Sokrates a jeho žiaci - Anaximandros, Anaximenes, Anaxagoras, Archelaos, Sokrates, Xenofón, Aischines, Aristippos, Faidón, Eukleides, Stilpón, Kritón, Simón, Glaukón, Simmias, Kebes, Menedemos, Kniha III - Platón, Kniha IV - Akademici - Speusippos, Xenokrates, Polemón, Krates, Krantor, Arkesilaos, Bión, Lakydes, Karneades, Kleitomachos, Kniha V - Peripatetici - Aristoteles, Theofrastos, Stratón, Lykón, Demetrios, Herakleides, Kniha VI - Kynici - Antisthenes, Diogenes, Monimos, Onesikritos, Krates, Metrokles, Hipparchia, Menippos, Menedemos, Kniha VII - Stoici - Zenón z Kitia, Aristón, Herillos, Dionysios, Kleanthes, Sfairos, Chrysippos, Kniha VIII - Pythagorovci - Pythagoras, Empedokles, Epicharmos, Archytas, Alkmaión, Hippasos, Filolaos, Eudoxos, Kniha IX - Izolovaní filozofi - Herakleitos, Xenofanes, Parmenides, Melissos, Zenón eleat, Leukippos, Demokritos, Protagoras, Diogenes z Apolónie, Anaxarchos, Pyrrhón, Timón, Kniha X - Epikuros - Epikuros, List Herodotovi, List Pythoklovi, List Menoikeovi.
Títo myslitelia zanechali po sebe množstvo vtipných a trefných výrokov. Diogenes ustavične opakoval, že pre život sa treba vyzbrojiť alebo rozumom, alebo povrazom. Sokrates často pri pohľade na hromadu predávaných vecí povedal sám sebe: „Koľko je vecí, ktoré nepotrebujem." Tvrdil tiež, že ten, kto potrebuje najmenej vecí, je najbližšie k bohom. Mal prísnu životosprávu, takže jediný unikol rozličným morom, ktoré často zúrili v Aténach. Keď mu jeho žena povedala, že umiera nevinne, pýtal sa jej, či by chcela, aby umieral plným právom. Keď mal Stilpón (okolo roku 320 pred našim letopočtom) urobiť zoznam vecí, o ktoré prišiel, aby mu ich mohli prinavrátiť, povedal, že o nič neprišiel, pretože nikto mu nevzal jeho vzdelanie, že má ešte svoj rozum a svoje vedomosti. Pravdaže, žil v časoch, keď sa ešte demokracia žila a nie dnes, keď sa stala iba bezhubým drzým plášťom.
16. 9. 2008
(...pokračovanie...)
