Rozprávač, hlavný hrdina príbehu-nepríbehu, skôr storočnej ságy, je od začiatku rozhodnutý zabiť najlepšieho priateľa Sula. Stretne sa s ním - akože inak, keď je po Nežnej revolúcii - v Buenos Aires, kam zrejme chodí za lepším väčšina finančne úspešných Slovákov, veď čo by robili doma? Tam, na lazoch, v osadách, na grúňoch to už dôverne poznajú. Oštiepky, bryndza, žinčica, terkelica im už nič nové nepovedia: ta sa do sveta! Buenos Aires s láskou prichýli všetkých malých darebákov, aj Sula. Trochu je nejasné, načo zutekať dvadsaťtisíc kilometrov na to, aby človek clivo na druhom konci sveta spomínal na Poľnú ulicu, Ondrejský cintorín, onanovanie, šalát z tresky. Dokonca aj korytnačí vývar, plody mora, ryby na grile, krevety a kalamáre v cesnakovej omáčke, veľkého kraba, jemné biele mäso zo žraloka, šaláty a tropické ovocie na ľade si môže dať doma, kvôli tomu sa nemusí unúvať cestovať dvadsaťštyri hodín lietadlom. Fašisti, komunisti, porevolučné udalosti, všetko sa v tejto ságe označenej za puzzle mení na plochú, beztvárnu, bezduchú minulosť.
Rozprávač, pochybný hrdina, nevie Sulovi, malému darebákovi, priateľovi z detstva aj dospelosti, odpustiť, že ho zachránil pred basou: pritom cenou za to bolo iba to, že sa stal agentom ŠTB, ktorí sú aj 21 rokov po Nežnej revolúcii na Slovensku beztrestní, veselo poobsadzovali všetky súce miesta, užívajú si život a škodia ďalej. A je ich dosť. Nie sú ohrození Obyčajní ľudia, ohrození sú obyčajní ľudia. V politike máme aj človeka - pravicovo orientovaného, pred pádom režimu som ho obhajoval na jednej novinárskej tlačovke, - ktorý predsa tvrdil, že on nemal s ŠTB nič, on chcel len pas a možnosť cestovať. Zabudol dodať, že to sme chceli mnohí, priam milióny, ale nie všetci sme pre to pristúpili na spoluprácu s ŠTB. A v politike je veselo ďalej od dní Nežnej revolúcie. Práve kandiduje v nie najmenšom meste. Prečo potom autora textu Všetci sme potomkovia Kainovi znepokojuje, že je tu nejaký eštebák? Na Slovensku nikdy nič neplatilo normálne a ŠTB tu môže bez ostychu preskakovať ohne, vatry a iné divy Slovenska.
Čudné je mi, že hrdina knihy nevie zabudnúť priateľovi svoju vlastnú chybu - veď kto mu kázal pristúpiť na hru? On za nehodu nemohol, vôbec nebolo isté, že by za ňu mal ísť sedieť. To po prvé, a po druhé, aj keby bol vinný, nie je lepšie odsedieť si trest, než podpísať spoluprácu s chorým režimom socializmu? Jurík sa rozpíše aj o udalostiach po Nežnej revolúcii, o tom ako to fungovalo vo VPN atď. Všetko však zostáva na povrchu, pri konštatovaní javov, vlastne od bojov na Piave až za Sulovu predčasnú smrť na chorobu je to len taká skladačka, z ktorej nič nevyplýva, čas čitateľovi pokojne plynie...áno, dobre sa to číta, autor zámerne siahol po náznaku štýlu detektívky, v ktorej je vražda na dosah: dali mu príkaz? Má ho zabiť? Vydierajú ho?
Nielen to, aby kniha bola dostatočne vzrušujúca, napínavá, Jurík neváha a nechá rozprávača urobiť Paulínu prstom. Pritom hrdina nevie, či Paulína nie je jeho dcéra! Áno, morálka sa vyšplhala ponad kopce Buenos Aires tak vysoko, až z nich spadla do Mariánskej priekopy úplne až na dno, a to je, ako vieme, jedenásť kilometrov hlboko. Kým po ňu príde ponorka, trochu si to na Slovensku užijeme?!
Hrdina v závere kúpi kaštieľ, takpovediac, za babku. Vlastne koná rovnako ako všetci ostatní Slováci, ktorí sa podieľali na kupónovej privatizácii, a teraz nevedia čo s peniazmi. Napokon im vtedy politický kolektív demokratov jasne sľúbil, že to bude vyrovnanie za tie desaťročia nízkych miezd v rokoch socializmu. Takto nás všetkých pekne odmenili, preto sa máme všetci tak dobre. Ibaže hrdina to nemá z kupónovej privatizácie, nepochopiteľné sa stáva skutočným - dedí prachy po lotrovi Sulovi, ktorého ani nestihol zabiť (ak je to podľa skutočného príbehu, ide o trestný čin prípravy vraždy, na detaily sa nový generálny prokurátor určite opýta priamo Ľuboša Juríka), a on, nemenší lotor, ich pokojne prijme! Prečo ich ako čestný človek nevrátil? - pýtam sa ja. Lenže potom si spomeniem, že slovenská morálka je v hlboko jedenásť k,ilometrov na dne Mariánskej priekopy a ľudstvo ešte ponorku, čo by zniesla také tlaky, nemá. Takže bez morálky budeme žiť zopár storočí, prípadne tisícročí?
Celé to mierne napínavé Juríkove rozprávanie má aj z času na čas akýsi filozofický podtón, približne raz za sto strán textu sa mihnú hlbokomyselnejšie úvahy typu Je Boh? Nie je Boh? A celá kniha vrcholí krátko, no o to dôležitejšou úvahou. Hrdina si uvedomí, že je tu odjakživa, je večný. Nevie o tom detaily, nepozná celú pravdu, matne sa pamätá na to, keď planéta bola ešte v tmách a kdesi na úsvite sa začínali dejiny ľudského rodu. Rozprávač končí knihu doslovne takto: „Už vtedy som sa zrejme potuloval po šírošírych planinách viacerých svetadielov a pretĺkal sa, ako sa dalo. Prežíval som aj za cenu hladu, biedy, zabíjania, množil som sa, tešil, no najmä smútil. Aj tak som tu a budem ďalej, ďalej, až do nevidiaceho nekonečna. JE TO PREKLIATIE." No a práve tie tri záverečné slová 341-stranovej knihy ma iritujú najviac: prečo to má byť prekliatie? Život je najkrajší, najcennejší dar Všehomíru. Je to nadstavba nad chémiou, fyzikou, najprv biológia, a nad ňou MYSLENIE, POZNANIE. To, že sme v trojrozmernom priestore a z toho vyplývajúcich obmedzeniach, prípadne bolestiach, to všetko sú danosti materiálneho sveta, ale nikdy, za žiadnych okolností by som ich nenazval prekliatím.
Údajne je to výborná kniha. Jedna z najlepších zo slovenskej pôvodnej tvorby dneška. No to sa iba hovorí, ocenenia ešte len prídu podobne, ako Krištáľové krídlo za barový bigbít. Keby tam vtedy dal aj slovenskú dychovku, mohol získať priamo dve krídla a na krištáľovom pegasovi odletieť. Takto si bude musieť prečítať iný môj zásadný názor: titulok je úplne zle zvolený, nesúhlasím, nie sme všetci potomkovia Kainovi. Aj dnes existujú ľudia, ktorí dajú prednosť skromnosti pred zradou, povedzme aj zradou vlastných ideálov. Nie je každý materialista, a už vôbec nie je každý hlupák! V knihe sa tvrdí, že ani jeden ozajstný príbeh sa neskončil happyendom. Ja si dobre pamätám, čo mi roky vravieval jeden kolega z niekdajšej redakcie: „Miloš ty si vždy optimista, a všetko ti končí šťastne, ja som pesimista, a všetko vždy poseriem". Tak je to v celom živote nás všetkých.
Sú aj atraktívne výnimky. Zodpovedná redaktorka Marta Činovská doviedla knihu do úspešného konca s tajným zámerom (preto na obale knihy neuviedla vetu Vydanie pre koktavých) vyjsť v ústrety koktavým. Jej prínos vyzerá takto: ...tabak sa chytil a a dedovi..., ...založiť si rodinu a a vychovávať..., Tten človek je..., Pokrčil som plecami a a bez toho..., Uudupali by nás..., ...keď v bBiblii nie sú odpovede..., Pporazilo ho však..., Hhovorí o večnom..., Oon spôsobil..., Tto my nebudeme..., ...svojiim blízkym!, Mmohol som si myslieť!, Ttušil som..., Uuž som sa s tým zmieril., Kkým pripravia večeru..., Bolo bolo to zlé..., No no pritom..., Oodišli sme..., Aako si žil, tak si zomrel., Tto bolo prvý raz..., Iiste to chápeš... a dvadsaťsedem iných chýb! Pýtam sa, ako k tomu prídu čitatelia, ktorí za knihu zaplatia plnú sumu, a napokon, aj zodpovedná redaktorka to robila za dohodnutú sumu honoráru! Nechce sa mi veriť, že nemáme žiadnych slovenčinárov, ktorí jazyk ovládajú a knihy riadne korigujú (nestačí si zapnúť systém v počítači, zradné chyby vám neukáže. Tak v Juríkovej knihe prešlo „aspoň nejakú čistku" namiesto „aspoň nejakú čiastku", „burcoval hecovaldráždil", namiesto „burcoval, hecoval, dráždil", „neprichádza padá do úvahy" namiesto „nepripadá do úvahy" a podobne.
Ľuboš Jurík je šesťdesiatnik s dvadsiatkou väčších diel za sebou, jeho Kainovci budú čítaní, a keďže v nich nesmelo načrel do filozofie, rátam ďalej, kujem odvážne plány: začal cca pred 40 rokmi, 20 kníh, scenárov atď. má za sebou, kompletné filozofické dielo o 40 rokov, bude to jeho 40. kniha: vo veku kmeťovských sto rokov sa zídeme na literárnom čítaní filozofického diela Ľuboša Juríka nazvaného Sulo sa kajá. Dovtedy budeme mať k dispozícii také literárne dielo, akého je schopný zatiaľ. Trochu na čítanie, trochu urážajúce.
