Musím myslieť na tieto dva citáty staré zaokrúhlene pol tisícročia. Alister McGrath si zobral na svoje duševné plecia najťažšiu možnú úlohu. Kde vôbec možno nájsť súlad vedy a náboženstva, keď veda je založená na rozume, kým viera na cite? Ak nebudú spolu komunikovať, nemôžu si porozumieť v ničom, nieto ešte v otázkach o Bohu. Veda ide cez omyly: po špirále poznania smerom k hlbším pravdám (o pravde existuje vážna filozofická disciplína, čo bola pravda v stredoveku, bola pravda pre istý stupeň poznania, to by mal pochopiť aj vedec Richard Dawkins). Viera stojí pred najťažšou otázkou poznania sveta, lebo prípadná existencia Boha je stále rovnako zahalená ako v šedom dávnoveku, pred státisícročiami, keď v ľudských pospolitostiach iba začínala zrieť funkcia šamana, liečiteľa a bohozvestca, ktorý ovládal aj umenie a tajomstvo posvätných rastlín a živočíchov: pomáhali mu k víziam, ktoré liečili a približovali Boha aj zosnulých predkov. To všetko na pomoc človeku bojujúcemu o holý život v tvrdej prírode.
Kresťanský Boh, moslimský Alah, východný Budha (Osvietený) a iní najvýznamnejší bohovia, prípadne vodcovia skupín ľudstva, dozrievali iba vo vlastne nepatrne krátkej časti minulosti - podľa jednotlivých vier - od dva a pol tisíc rokov Budhu, po jeden a pol tisícročia Mohameda. Ježiš Kristus bol práve uprostred. Ani za tých dvetisíc rokov sa z TAJOMSTVA nič neprelomilo. Zopár tisíc zázrakov sa mihlo planétou, aj to sa ešte cirkev svätá musela dohovárať, ktorý z nich vôbec za zázrak uznať. Materializácie svätého Františka z Assisi sú síce atraktívne, ale predstavte si, že by sa stala materializácia základným produktom každého hlboko veriaceho kresťana: na svete by bolo toľko spadnutých mechov peňazí, že by všetky druhy bankoviek boli úplne znehodnotené, mali by iba hodnotu papiera na spálenie. A k bohu by sme POZNANÍM o nič bližšie neboli.
Toto TAJOMSTVO bolo rovnaké v praveku (cca vyše 6000 rokov), pred miliónom rokov, aj pred 13,7 miliardy rokov, keď vznikol Veľký tresk, začiatok nášho vesmíru (už teraz vedci hútajú na vedeckej báze, čo bolo predtým). Ja sa skôr obávam prílišnej zjednodušenosti, pokiaľ ide o večnosť a spätosť s Bohom: všetci, ktorí prenikli najrozmanitejšími spôsobmi cez tunel (klinická smrť, hladovka, sado-maso bičovaním, látky rozširujúce vedomie: DMT, LSD, alkohol atď.) sa dostali k svetlu a obrovskému pocitu lásky, to je síce dozaista príjemné, ale predstavte si, že by ste už nikdy nič iné nemali zažiť - iba všeobjímajúci pocit lásky a svetla: na večnosť! Nikdy nič iné. Pri všetkých spomienkach na pestrosť pozemského života, aj keď spätého okrem príjemných stránok aj so všelijakými trápeniami, súženiami.
Alister McGrath nespomína doktora Bruceho Liptona, no nazdávam sa, že ho tu treba uviesť. Jeho esej Biológia viery (WM magazin č. 49, ročník VI.) uvádza totiž nesmierne dôležitý, priam šokujúci pohľad na tieto zásadné otázky: „Náhle som si uvedomil, že život bunky neriadia jej gény, ale fyzikálne a energetické prostredie, v ktorom žije. Gény sú iba molekulárne stavebné plány použité na stavbu buniek, tkaniva a orgánov. Úlohu „dodávateľa", ktorý tieto génové plány číta a vykonáva, plní prostredie nesúce hlavnú zodpovednosť za povahu živej bunky. To znamená, že si každá jednotlivá bunka „uvedomuje" okolité prostredie, nie gény, ktoré mechanizmus života iba uvedú do pohybu." Toto hovorí špecialista, bunečný biológ!
Iný vedec Rick Strassman v knihe DMT: molekula duše upozorňuje na zdrvujúcu súvislosť: v Tibetskej knihe mŕtvych je údaj, že duša opúšťa mŕtve telo postupne 49 dní, kým dozreje k tomu, aby mohla vstúpiť do iného tela a podobne, pohlavie, ktorým začína rozhodujúca fáza života plodu v matkinom tele, sa definitívne objaví až po 49 dňoch od počatia. Akoby až vtedy vstúpil duch do plodu.
Sám McGrath sa zaoberá kritikou diel Richarda Dawkinsa, zarytého nepriateľa Boha a kresťanského náboženstva. Zdôrazňujem, kresťanského, lebo Dawkins aj McGrath sa tvária, ako keby iné náboženstvá ani neboli, respektíve nezaslúžili si vôbec pozornosť. To je mimochodom, také isté trestuhodné, ako keď niekto nevie zniesť človeka inej pleti, čiže ako rasizmus. Tváriť sa, že existuje len jedna viera, kresťanská... lenže na Západe to robí akosi priveľa ľudí a nikomu ani len nezíde na um, že konajú nesprávne. Zaužívalo sa to - veď sme tu všetci kresťania, či nie? (Vopred upozorňujem, že nesúhlasím s tézami Richarda Dawkinsa, ale nemôžem mlčať, keď vidím trhliny v diele Alistera McGfratha).
McGrath uvádza: „Ako filozof Michael Ruse poukázal v recenzii Satanovho kaplána Dawkinsova „pozornosť sa presunula z písania o vede pre širokú verejnosť na vedenie totálneho útoku proti kresťanstvu". Skvelý popularizátor vedy sa stal zúrivým protináboženským polemikom, ktorý svoje argumenty skôr hlása, ako predkladá do diskusie." Tu sa očividne McGrathovi podarilo stotožniť kresťanstvo s náboženstvom ako takým. Vôbec mu nedošlo, že kresťanstvo je iba jedným z náboženstiev tohto sveta, ktorému verí približne každý siedmy obyvateľ zemegule: čiže na jedného kresťana je viac ako šesť inak zmýšľajúcich obyvateľov!
Na druhej strane je tu napríklad názor Richarda Dawkinsa, ktorý je hrubým a primitívnym zjednodušením života: „Život nie je nič iné ako bajty a bajty bajtov digitálnych informácií. Gény sú čisté informácie - informácie, ktoré sa dajú zakódovať, prekódovať a odkódovať bez toho, aby sa akokoľvek znehodnotil alebo zmenil zmysel... My - a to znamená všetky živé bytosti - sme stroje, čo prežili a sú naprogramované tak, aby rozmnožovali programujúcu digitálnu databázu. Darvinizmus môžeme teraz chápať ako prežitie tých, čo prežili na úrovni čistého digitálneho kódu." Možnože je takým tvorom pán Dawkins, ja určite nie. Poznám okolo seba dokonca takých jedincov, čo sú už za horizontom a deti nemali, lebo ich nechceli mať - inak povedané, odmietli program, o ktorom tak ubezpečuje pán Dawkins.
Ďalej však Dawkins ubezpečuje úplne naopak, než tvrdil pred chvíľou (čím sa nevedomky stotožnil so životným postojom ľudí, ktorých som práve spomínal). McGrath píše, že Dawkins je neoblomný: ľudské bytosti nie sú rukojemníkmi svojich génov, ale sú schopné povstať proti genetickej tyranii. Dawkins doslovne tvrdí: „Ako akademický vedec som vášnivým darvinistom a verím, že prírodný výber - ak nie je jedinou hybnou silou evolúcie - je určite jedinou známou silou schopnou vytvárať ilúzie cieľa, ktorý tak ohromuje všetky premýšľajúce povahy. Hoci podporujem darvinizmus ako vedec, som vášnivým antidarvinistom, keď príde reč na politiku a otázky, ako by sme mali riadiť naše ľudské záležitosti."
Dawkins je dokonca presvedčený, že nezištný altruizmus je niečo, čo v prírode nemá miesto, takže vás pekne prosím, až bude pán Dawkins ležať na chodníku po mŕtvici, neobchádzajte ho, a v žiadnom prípade nevolajte prvú pomoc, lebo jemu sa to hnusí, neznáša nezištný altruizmus. A keby predsa len začal čosi šepkať o sanitkách a lekároch, pýtajte od neho najprv zopár miliónov libier: potom zavoláte pomoc. Len žiadnu nezištnosť!
Dawkins je ohromený z toho, že iba nám sa vyvinuli mozgy, schopné, po prvé, chápať, ako sa stalo, že sme tu, a po druhé, zvrátiť proces, ktorý môže v určitom, veľmi vzdialenom okamihu priviesť k tomu, že budeme nahradení - možno nejakým kvalitnejším primátom. To vyzerá akoby vedec Richard Dawkins mal nejakú špeciálnu techniku, za pomoci ktorej preskúmal na vedeckej báze celý Vesmír od jeho počiatočnej minulosti, všetko spoznal a teraz môže kategoricky vyhlasovať, že sme jediní vo Vesmíre obdarení takouto výnimočnou schopnosťou. Inak by tieto jeho slová boli nevedecké, bohapusté táraniny.
Dawkis je príliš nadšený z Darwina: no keby sme brali Darwina absolútne, nesmeli by na planéte prežívať medzi živočíchmi napríklad albíni, ale ani dvojhlavé zvieratá (hady, teľatá...). logicky by sa nezdatní ani nemali živí narodiť: povedzme slabomyseľné deti by sa podľa Darwinovej teórie mali rodiť výlučne mŕtve. Načo potom vôbec musí ľudská spoločnosť zakladať pomocné školy? Doktrína prežitia najzdatnejšieho má veľmi tienisté stránky nielen v ľudskom a živočíšnom svete, ale aj v rastlinnom: pozrite si tie vetrom ošľahané a zdeformované, no stále prekrásne borovice na ostrovoch južných morí, kde stále fúka vietor a nivočí prirodzený tvar korún stromov...ktoré žijú navzdory podnebiu a počasiu natruc. Darwin si zjavne príliš okato všímal len to, čo ho nadmieru zaujalo, a čo sa mu neskôr do novovznikajúcej teórie hodilo, a všetci darwinovci a neodarwinovci po ňom robili a robia dodnes to isté. Iné aspekty života, úplne protirečiace Darwinovej teórii, vôbec nevidia, nie že nechcú vidieť. Tak ďaleko ani nezájdu.
Dawkins nevidí matematiku, geometriu, chémiu, fyziku atď. ako účelne skĺbené vedy smerujúce Vesmír k vyšším formám bytia cieľavedomo (teraz na túto tému vychádzajú celé knihy špičkových západných vedcov - všetko poznanie smeruje k tomu, že vesmír má svoj cieľ, že je to dielo intelektu, neviem, čo číta pán Dawkins): „Vo vesmíre slepých fyzikálnych síl a genetickej replikácie budú niektorí ľudia trpieť, kým iní sa zaradia medzi šťastných a nik v tom nemôže objaviť ani poéziu, ani zmysel, ani nijakú spravodlivosť. Vesmír, ktorý pozorujeme, má práve také vlastnosti, aké by sme mali očakávať v prípade, že v skutočnosti neexistuje nijaký plán, nijaký účel, nijaké dobro ani nijaké zlo, nič, iba slepá bezcitná ľahostajnosť." Predstavujem si Richarda Dawkinsa po týchto jeho vzácnych slovách, ako ide na Othela, a v divadle vidí zhluk samých dramatických náhod. Keď sa mihnú ruky zákerného vraha, dozaista to bola náhoda, lebo herec práve v tej chvíli dostal kŕč. Tú hru celkom určite nikto nenapísal. Môže to aj odprisahať. A naozaj, rýdzo z vedeckého hľadiska nijakého spisovateľa, dramatika po celý čas na scéne nebolo vidieť.
McGrath pripomína: „Boh, hovorí nám Dawkins, je „maximálne nepravdepodobný"." Pýtam sa - načo potom o ňom vôbec Dawkins hovorí? Pýtam sa smelo taktiež, či veda stvorila vesmír? Pokiaľ viem, tá sa len pokúša opísať ako vesmír a život v ňom vznikli a ako sa ďalej vyvíjajú. Aj to s mnohými nevyhnutnými chybami, ktoré spôsobuje úsečnosť, fragmentárnosť nášho doterajšieho vedeckého poznania. McGrathovi robí starosti posadnutosť, s akou Dawkins presadzuje ateizmus. Nepochopil, že Dawkinsovou vierou je práve ateizmus. Za každú cenu. Veda v ľudskom svete aj vrátane prvých vynálezcov z čias egyptských faraónov má na tejto planéte len niekoľko tisícročí. To je smiešne krátka výseč z 13,7 miliardy rokov existencie terajšieho vesmíru. Jedna miliarda - tisíc miliónov, čiže takmer štrnásť tisíc miliónov rokov existencie vesmíru sme pochopiteľne nemohli obsiahnuť za niekoľko tisícročí, aj to prerušovaného, vedeckého skúmania.
A to hovoríme len o tom hmatateľnom, materiálnom, čo aspoň môžeme vidieť, počuť, zmerať. Ako si vôbec možno trúfať kategoricky hovoriť o existencii, respektíve neexistencii Boha ako stvoriteľa a Tvoriteľa vesmíru a človeka? Vesmírna plavba na najbližšieho suseda, na Mesiac, bola vedecká kovbojka. Teraz bežia v televízii dokumenty o problémoch súvisiacich s letom prípadnej posádky na Mars - a to je z vesmírneho hľadiska čoby kameňom dohodil. Problém na problém! Niežeby si ľudstvo dnes už netrúfalo, ale je to zúfalý krôčik v obrovských rozlohách, ktoré ľudstvo (možnože) čakajú.
A to je stále len plavba kozmom, tým hmatateľným. Spoznať neviditeľné duchovno bude oveľa tvrdší oriešik. Preto tiež súhlasím s McGfrathovým tvrdením, že môžeme veriť, že darvinizmus je správny, ale nemôžeme vedieť, že je to tak. „Aby sme vedeli, museli by sme zaujať hypotetické stanovisko, ktoré by nám umožnilo predvídať budúce dôkazy. Darvinizmus, ako akúkoľvek inú vedeckú teóriu, je najlepšie pokladať za dočasné a pokojné miesto, nie za konečný cieľ." Nazdávam sa, že aj s ohľadom na začiatku citovaný názor bunečného biológa Bruceho Liptona, treba s tvrdením McGratha naprosto súhlasiť. TAJOMSTVO, ktoré logicky všetkých mysliacich tvorov zaujíma, nesnímeme z našej neznalosti nenávisťou. No je dobré siahnuť po literatúre, ktorá sa aspoň pokúša o týchto hraničných veciach ľudského bytia uvažovať.
6. 11. 2008
(...pokračovanie...)
