Preniesla som sa pár rôčkov dozadu. Všetko sa to začalo mojim obľúbeným rádijkom. Na Twiste vyhlásili súťaž a ja, čuduj sa svete, som bola medzi výhercami. Vyhrala som dva poukazy na osemdňový pobyt v Turecku, do strediska poblíž mesta Allanya. Prikúpili sme jeden poukaz, aby sme si Turecko užili komplet - aj s dcérou.
Pred plánovaným odletom som nemala najlepší pocit, mala som dosť skreslené predstavy o Turecku. Musím uznať, že sa hneď po príchode do hotela a po zhliadnutí jeho okolia rozplynuli. Prvé dni sme trávili zväčša na pláži, "hore zipsom" pod plážovými dáždnikmi, často sa osviežujúc plávaním a čľapkaním v blankytnom mori. Hotel ponúkal rôzne výlety. Jeden celodenný nás zaujal a tak sme sa ho zúčastnili.
Ráno sme nastúpili na loď, na palube ktorej, nás za tónov rezkých tureckých melódií vítali členovia posádky, švárni to chlapci. Plavba bola veselá, na palube sa tancovalo, obedovalo, popíjala sa káva, hrali sa rôzne hry. Cestou do cieľovej stanice - Allanye sme mali niekoľko zastávok. Kotvili sme aj pri Kleopatrinej pláži, na ktorej sme sa dobre zababrali špeciálnym červeným bahnom (aby nás donútili statočne sa ponatierať, tak nám posádka tvdila, že je liečivé, no neskôr priznali, že to nie je pravda), ktoré sme potom len s veľkou námahou a za rehotu chlapcov od kormidla zo seba zmývali. Vyzerali sme ako indiáni z kmeňa Uta-uta. Zlatým klincom programu bol zoskok zo skalného útesu, z 25 m výšky do mora. Za môjho hlasného protestu sa ho zúčastnila aj naša dcéra... V Allanyi sme mali čas na návštevu tureckého trhu aj obchodov. Podvečer sme zdvihli kotvy a vrátili sa do nášho letoviska.
Predsavzali sme si, že Allanyu navštívime ešte raz, že sa odvezieme dolmušou, klasickým tureckým dopravným prostriedkom. Plán sme si splnili o dva dni a vybrali sme sa na výlet po vlastnej osi. V hoteli nás vždy varovali, aby sme si pri odchode pre istotu zobrali so sebou pasy aj celú hotovosť. A tak takto vyzbrojení, sme vyštartovali. Mali sme dosť času na prehliadku mesta a tak sme si ju vychutnávali. Chceli sme vidieť aj mešitu. Veď byť v Turecku a nenavštíviť mešitu je horšie, ako byť na Liptove a nedať si halušky, no nie? Bolo ich tam veľa, snáď na každom rohu jedna. Vybrali sme si a bosky vstúpili dnu. Bolo v nej príjemne, trochu sme si oddýchli od horúceho objatia tureckého slnka, urobili sme pár fotočiek, manžel s dcérkou vyšli aj na výhliadkovú vežu a prezreli mesto z výšky.
Z mešity sme sa znovu vybrali na pochôdzku mestom. Bolo nenormálne horúco a nám sa žiadalo osvieženia. Nakoľko pláž bola pár minút od mesta, tak sme sa tam vybrali, že si zaplávame a potom sa uvidí čo ešte podnikneme. Začali sme sa vyzliekať, keď manžel hodil do pľacu nevinnú otázku: "Kde mám ľadvinku?" Nemal na mysli svoju obličku, ale onú taštičku, v ktorej mal naše pasy a celú hotovosť. Odpoveď neprichádzala. Ľadvinky nebolo. Mne sa podlomili kolená a do krku mi vrástla hrča úzkosti. Traja ľudia v Turecku, bez pasov, bez akejkoľvek hotovosti, bez znalosti jazyka... Pri týchto katastrofických myšlienkach sa mi zdalo, že hladina mora sa dvíha do akejsi pomyslenej steny a slnko sa mení na čiernu guľu. Neschopná rozprávať som len vypliešťala oči na manžela, ktorý za pomoci dcéry nezmyselne prehadzoval veci, ktoré mal pri sebe.
Manželova šedá kôra mozgová, ako by povedal Poirot, začala pracovať na plné obrátky a na šťastie si spomenul, že ľadvinku zložil v mešite, keď sme sa šli fotiť. Nechápem, no asi mal pocit, že by pokazila fotku, cha. Môžem vám s istotou povedať, že ešte žiaden Turek tak netrielil do mešity ako môj manžel. Má dar dobrej orientácie, tak aj v spletitosti uličiek neznámeho mesta sa zorientoval a tú mešitu našiel. My sme s dcérkou čakali pri pláži a statočne sa potili. Nielen zo slnka, ale aj hrúzou. Boli to mučivé minúty, vari každá trvala hodinu, cha cha. Keď sa manžel s uvoľneným úsmevom zjavil v našom zornom poli a my sme zbadali ľadvinku na jeho páse, tak sme začali skákať a smiať sa ako šibnuté.
Správca mešity taštičku našiel, pozrel čo v nej je a odložil ju, dúfajúc, že sa majiteľ spamätá a príde si po ňu. Udýchaného manžela vítal s úsmevom a tušiac, že to je práve ten pán Zábudlivý mu ľadvinku okamžite odovzdal. Manžel by ho bol najradšej vystískal. Mali sme šťastie na čestného človeka...
Návštevu Turecka sme všetkým známym vrele odporúčali, len každému sme dali aj priateľské varovanie ako bonus - pozor na čarovnú moc mešít!
