Niekoľko rokov po sebe sa táto tradícia opakovala. Vždy sme mali problém dostať hus na náš pekáč a tak sme sa rozhodli konečne si zakúpiť taký, do ktorého by sme hus v pohode strčili a mohli ju aj pokrievkou zakryť. Na ďaľší rok pekáč teda bol ale... nebola hus. Mama - svokra ochorela a prestala chovať husi. Budem úprimná, mne toto jej rozhodnutie až tak nevadilo! (cha cha)
Moja rodina sa však držala husacej tradície ako blcha kožucha, už sa jej nechcela vzdať. A navyše, veď sme mali nový pekáč! Začala sa zhánka po husi mrazenej. A tak sme niekoľko rokov znovu na druhý sviatok vianočný vypekali rúru, dusili kapustu a naparovali knedle. To som si už trúfla dať aj na môj tanier kúsok mäska, no s uhorkou a šalátom.
Vianoce 2008, scenár sa u nás opakuje. Večer hus nasolená, hneď ráno vypchaná jabĺčkami, strčená do rúry, aby sa podľa odskúšaného postupu krásne k obedu domäkka upiekla. Neviem, čo sme to kúpili za potvoru, neviem, či to bol gunár dôchodca, Matuzalém medzi husami, alebo čo to bolo za husacieho podivína. Dosť na tom, že hus bola neupečiteľná. Aj po troch hodinách pečenia bolo mäso tvrdé. Skúšali sme kadejaké finty, nepomáhalo nič. Oblievali sme ju kadečím, no zbytočne. Čas bežal, brušká sa hlásili o slávnostný obed. Kapusta vychladnutá, knedľa nakrájaná v "paráku". Mojim drahým vyhrávala od hladu cigánska kapela, ale ja som nemohla nič, len ich chlácholiť, že snáď to už bude... Nebolo. Konal sa narýchlo náhradný obed a ja som už prešla z robenia si srandy do nadávania. Bolo neskoré poobedie a náš potencionálny obed bol stále v pekáči. Keď som si predstavila koľké hodiny žhavíme rúru, tak som prehlásila, že to sme mohli ísť na tú hus kdesi do podniku a aj tak by nás to vyšlo lacnejšie. Byt bol napáchnutý husacím mastným pachom (fuj) a ja som sa na tú potvoru už nemohla ani pozrieť. Riskli sme a niekoľkohodinové pečenie sme rázne ukončili. Stačilo! Plánovaný obed sa presunul na večeru. Hus však statočne odolávala pokusom o rozporciovanie, bolo nám jasné, že si zuby pri konzumácii poriadne zamakajú. Tá tvrdohlavá hus ani na večeru nebola ani zďaleká upečená domäkka. Na šťastie, "jedlá" bola...
Vtedy to prišlo. "Toto je koniec našej tradície, moji milí", vyhlásila som zaprisahávajúc sa, že to myslím smrteľne vážne. "Hus viac neprekročí prah nášho bytu a ak, tak len cez moju mŕtvolu", vykrikovala som pokúšajúc sa o úsmev, aby som trochu obrúsila hrany môjho skalopevného vyhlásenia. Rodina sa šibalsky usmievala a nechala ma v tom, že naoko súhlasia. Husací pach sme vetrali niekoľko dní...
Vianoce klopú na dvere. Manžel mi včera len tak medzi rečou špľuchol: " Vraj v Tescu majú husi po tri eurá aj čosi". Veta zostala visieť vo vzduchu, ja som zostala ticho a tvárila som sa, že ma televízne noviny dnes mimoriadne zaujali. Navyše, ani v mrazáku nie je na takého obra miesto. A čo ak by sme zase kúpili Matuzaléma? Viem dobre, že dcéra bude sklamaná. Keď bude sklamaná ona, keď bude naprázdno slintať manžel, budem nespokojná aj ja. Tak čo mám robiť? Poradí mi niekto ako mám v mrazenom stave rozpoznať, ktorá hus je tá "správna"?
Tradície sa vraj majú ctiť... a ja tých mojich tak ľúbim...
