Je to môj každodenný spoločník, 90 dekagramov zvieracej lásky, radosti a zábavy. Moruško má v byte voľný výbeh a tak sa môže túlať , kde sa mu práve ráči. Akurát naše nočné kráľovstvo zväšča necháva nepovšimnutým. Manžel ráno vstáva prvý a tak mu statočne podáva (už rok) raňajky. Ten malý huncút má v sebe akési hladové hodiny (pritom aj v noci si vybehne po maškrtu, ktorú mu pred spaním tajne nechávam v kuchyni) a tak, keď manžel cez víkend zostane o čosi dlšie s hlavou na vankúši, tak už vyše dvoch mesiacov sa okolo pol siedmej začnú bytom ozývať ťapkacie zvuky Moruškových labiek. Ťap-ťap, ťapká po plávajúcej podlahe, keď sa to malé čudo vyberie na potulky. Dvere na spálni nezatvárame, len ich privierame. Moruško zistil, že raňajkodarca ráno vychádza práve spoza nich. Keďže záhadne dva dni v týždni mešká so svojimi povinnosťami voči nemu, tak sa mu chodí sám pripomenúť. Hlavičkou odtlačí dvere (to by jeden neveril, koľko sily má také morča v krku) a pomaly sa plíži k posteliam. Zastane, chvíľu čaká.... urobí pár krokov k manželovej posteli a znovu čaká. Ak manžel nereaguje tak spustí svoje "vať, vať, vať". To je, prosím, aby som vám vysvetlila, jeho prosenie o papaníčko. Najprv vaťkuje potichúčky a čím viac manžel naťahuje čas, škodoradostne skúšajúc jeho trpezlivosť, tým viac Morušiatko pridáva na intenzite. Samozrejme, že sa manžel vždy zmiluje a so smiechom, prihovárajúc sa mu , vylezie spod teplej perinky a obslúži chlpáčika. Keď sa to stalo prvý raz, mysleli sme, že je to náhoda. Opakovalo sa to aj ďaľší víkend a nakoniec sa z toho stal rituálny úsmevný štart do všetkých víkendových dní.
Zmenil sa nám čas, špekulujem ako to máme vysvetliť nášmu krpcovi, ako ho presvedčiť, aby si prestavil svoje vnútorné hodinky,nech nebuntoší už aj v pracovný deň.
Cha,cha, musím sa teraz smiať sama nad sebou, lebo vôbec som nechcela o tomto písať. Moruška som spomenula len preto, že som chcela zilustrovať moju lásku k zvieratkám. A vidíte? Stačilo ho spomenúť a klávesnica už nemala šancu odraziť nápor písmenok, ktoré sa začali samé tlačiť von.
Pôvodne som chcela napísať, že rada chodím na návštevu do predajní "drobnochovov". Chodím sa povedľa deciek pozerať na morčiatka, škrečky, zajačiky a dokonca už aj myši! Tak hlboko som klesla, hihi. Samozrejme, že moje očumovanie niekedy spojím aj s nákupom nejakého mlsu pre nášho maškrtníka. Ale zväčša som len divákom krčiacim sa pred klietkami s týmto zvieratkovským drobizgom.
Nedávno ma znovu ako magnet pritiahli dvere tejto "živej" predajne. Popozerala som si zakrslých zajačikov, usmievala som sa nad ich kúskami, ako si lozia po chrbátikoch, len aby sa dostali čo najskôr k miske. Nekúpila som nič, pri odchode som sa (previnilo) usmiala na mladú predavačku a povedala som: "Ďakujem Vám veľmi pekne, dovidenia". Normálka, či nie? Mladá deva však na moje veľké prekvapenie mlčky civela na mňa, prekvapivo pozdrav nevrátila, hoci ju nezamestnával žiadny zákazník. Pokračovala som teda v chôdzi k dverám predajne. Zrazu sa za mnou udiveným hlasom ozvalo : " A za čo ďakujete? Veď ste nič nekupovali." Prišlo mi smiešne, či to mladé žieňa sa ešte nestrelo so slušnosťou? Vysvetlila som jej, že moje poďakovanie je práve za to, že som nič nekúpila a pritom som v predajni strávila pár minút vytešujúc sa z ponuky v klietkach. Trochu zaskočene sa na mňa usmiala a dodala:" To sa mi ešte nestalo, žeby mi niekto takto poďakoval. Prepáčte, dovidenia. Príďte zas". Odchádzala som s takým hrejivým pocitom. Ani ho neviem celkom vysvetliť...
Prepáčte mi ten môj guláš, že som v začatej téme bez varovania hodila výhybku a odskočila som si k môjmu morčiatku. Dúfam, že mi odpustíte, veď tie témy v podstate spolu súvisia ( utešujem sa).
Práve mi čosi napadlo, takže keď guláš, tak poriadny. Pridám ešte jednu ingredienciu, môžem?
Bola som znovu v mojej obľúbenej predajni. Už som odchádzala, naťahovala ruku na kľučku, no predbehla ma staršia pani prichádzajúca zvonka. Pred ňou do predajne vbehol krásny maltezáčik v červenom svetríku. Minul mi nohy o centimeter, pani s vodítkom na ruke do mňa vrazila. Na ospravedlnenie povedala: "Prepáčte, ja za mojim Huginom už nestíham. On má tak rád túto predajňu." Chcela som sa ukázať ako chápajúca, veď nič sa nestalo, a tak som skonštatovala niečo v tom zmysle, že sa tomu psíčaťu nečudujem, keď v obchode cíti samé dobroty dráždiace mlsný jazýček. "Ale kdeže", vraví pani. "On sem chodí obzerať vtáčiky". Padla mi sánka. Obzrela som sa za psíkom a naozaj ... stál pred klietkami anduliek, papagájov a iných operencov a vrtiac chvostíkom si ich obzeral. Tak toto som ešte nezažila. Odchádzala som z obchodu pochechtávajúc sa a premietajúc si ten milý obrázok neustále pred očami. Musela som sa kontrolovať, aby si okoloidúci nepomysleli, že nie som v poriadku....
Aktualizujem na druhý deň - Moruško si už o 5.04 prišiel vyzdvihnúť do spálne manžela. Snáď si časom na ten posun času zvykne... (alebo si na skorý budíček zvykneme my? cha)
