Debna to bola poriadna. Veľká a ťažká, zamknutá na zámok. Lenže, v dobe, keď fičia výkupy železa a mnohí parchanti si privyrábajú práve tým, že odnesú do zberu všetko čo nemá nohy, tak sa im naša bedňa výborne hodila. Raz už bola snaha ukradnúť ju, no bola pre "manšaft" taká ťažká, že to po pár metroch vzdali a odišli s prázdnymi gambami, či ako sa to zvykne hovoriť. Manžel ju znovu "usadil" na svoje miesto, ešte viac zapustil do zeme. Ako sa dnes presvedčil, kumpánom pokoj nedala. Predpokladám, že sa po ňu už vrátili viacerí, rozhodnutí lup odniesť za každú cenu.
Keď mi to manžel povedal, tak vzápätí som znovu pozrela na jeho gumáky (vždy ich nechával v bedni na záhrade) a pýtam sa: "Ako to, že máš gumáky, keď ukradli debnu?" Odpoveď ma aj v mojej zlosti rozosmiala, čierny humor ako vyšitý. Zlodejíčkovia, zjavne nie záhradníckeho ducha, vyložili všetko náradie z debny, nechali ho tam a čuduj sa svete, čižmy uložili pod striešku susedovej mini búdy. Došlo im vari, že keď majiteľ, chudák, v tomto nečase príde na záhradu zachraňovať čo sa dá, tak si bude chcieť do toho bahniska obuť svoje gumáky. Prejavili sa ako ľudia s dobrým srdcom, dobrého úmyslu - aby ich nenašiel mokré tak ich uložili pod strechu.
No, povedzte, nie je to krásne, keď aj zlodeji majú dobré srdce?
