Prechádzam sa s Benym blízko sídliska, popri potôčiku. Prostredie trochu odvádza od sídliskového pocitu, aj keď ho mám nablízku, za chrbtom. Prechádzame popri stromoch, kríkoch... Sneh vŕzga, až sa chvíľami obzerám, či niekto za nami nekráča. Nik. Sme tam sami. Zrazu počujem rachot, akoby sa práve rozletela na márne kúsky kopa skla. Zbystrím sluch, podvedome vnímam, že môj tep mierne zrýchlil. Za kríkmi vidím pohyb a farebné postavičky. Blížim sa... decká, chalani. Vek okolo desať - dvanásť rokov, piati... V igelitke nazbierané fľaše - nebol problém ich po sídlisku nazbierať. Zábava spočívala v ich rozbíjaní. Pustila som sa do nich, jeden mal ostrý jazyk a v pohode sa ma opýtal čo ma je do toho. To ma vyhecovalo a tak som mu vysvetlila, čo ma teda "do toho je"... Ostatní so sklopeným zrakom počúvali. Kázala som im zvyšok fliaš hodiť do kontejneru na sklo a snažila som sa im vysvetliť, aké nebezpečenstvo z rozbitých črepín číha. Odišla som. Keď som sa vracala, v kríkoch už nebolo vidieť nikoho a všade bolo ticho. Ktovie, možno len zmenili "pôsobisko", ktovie, možno si dali predsa povedať.
Slniečko svietilo, minúsov bolo vari len šesť, no štipľavý vietor znásoboval pocit chladu. Líca ma už štípali, Beny mal na nôžkach toľko snehových guľôčok, že vyzeral, akoby mal na labkách strapčeky hrozna. Najvyšší čas premiestniť sa do tepla.
Vyrazili sme smerom k nášmu paneláku, míňajúc ďaľšie skvosty socialistickej architektúry. Na prvom poschodí jedného z nich stáli dve menšie postavy, ktoré dymili ako komíny. Vôbec mi na prvý pohľad nedošlo, že sú to deti, dvaja chlapci. Predpokladám, že v približnom veku, ako tí rozbíjači skla. Na sebe len svetríky, balkónové dvere preventívne starostlivo zatvorené a oni "húlili" o dušu.
Ach, tie prázdniny... Viem, môžete namietať, že ak chce decko robiť zle, kľudne to urobí aj cez dni, kedy navštevuje školu, dokonca aj keď má doma rodičov. Ale predsa mi vychádza, že deti, keď majú pár dní voľna a zostávajú odkázané doma samé na seba, tak vymýšľajú z nudy rôzne huncútsva, ktoré k ich veku vôbec nepasujú. Je mi ich ľúto a je mi ľúto aj ich rodičov. Mnohí netušia, ako ich dieťa strávilo deň. Hoci... ja si neviem predstaviť, žeby som nezacítila nikotín či alkohol. Nechcem odsudzovať, len sucho konštatujem.
Je smutné, že práve takéto stretnutia s cigaretou, či alkoholom v rannom veku budujú základy vzťahu k týmto neduhom aj v tínedžerskom veku, či dospelosti... Som presvedčená, že semienko závislosti sa často zaseje takto "nenápadne".
Na jeseň sme sa manželom boli prejsť, tiež neďaleko sídliska. Vyrušili sme bandu chlapcov, približne vo veku do 15 rokov. Dvaja mali v ruke krabicové víno a podávali si ho ako štafetu. Manžel sa im prihovoril, bolo to zbytočné. Viem si predstaviť, čo adresovali na jeho hlavu, keď sme zašli...
Nie každé dieťa má poruke starých rodičov, či iných príbuzných, ktorí by ich mali vo voľné dni pod kontrolou, samozrejme, že pracujúci rodičia ťažko dokážu pokryť školské voľno svojimi dovolenkami. Mnohé záleží od výchovy a sú deti, na ktoré sa dá spoľahnúť. V žiadnom prípade si nedovolím zovšeobecňovať. No, stane sa, že dieťa v snahe, aby nevypadlo z "bandy" predsa urobí niečo, za čo by rodič možno aj ruku dal do ohňa, že to nehrozí. Stáva sa kadečo. Vídavam často týchto unudených "sídlišťanov" a je mi ich ľúto. Betónové sídlisko im veľa možností na zábavu neposkytuje. Takže alebo sedia doma za počítačmi, pri telke, alebo vylezú von a hľadajú zábavku...
Najsmutnejšie sú správy z ostatných dní, kedy deti pri zimných radovánkach prišli o život. Prázdniny majú dve tváre. Tú veselú, radostnú, bezstarostnú ale aj tú, plnú rodičovských starostí a možno aj strachu, aby práve to ich dieťa prežilo voľné dni bez akýchkoľvek nástrah.
