Bývalá majiteľka je kamoška mojej dcéry a tak raz slovo dalo slovo a dohodli sa, že sa ma opýtajú, či by som si Moruška nevzala. Dovtedy som ani poriadne nevedela, ako také morča vyzerá. Niečo mi však navrávalo, aby som s adopciou súhlasila.
Práve pred troma rokmi, v doobedňajších hodinách som napäto čakala príchod Andrejky, pôvodnej majiteľky a mojej dcéry, ktoré viezli Moruška do nového domova. Už som raz na blogu naše zoznámenie opisovala. Bola to láska na prvý pohľad. Vošli, položili klietku s týmto chlpatým klbkom na zem a ja som okamžite prestala vnímať svet, len som sa zohla k tomu tvorčeku, ktoré na mňa zvedavo hľadelo svojimi čučoriedkovými očkami. Vzala som si ho na ruky, vôbec som neriešila, že som nikdy také čudo v rukách nemala, že neviem ako držať, ako sa správať... Pritúlila som si ho k tvári a on začal vydávať také chutné zvuky. Andrejka mala slzy v očiach, bola dojatá, ako sme v prvej minúte spečatili svoje priateľstvo. Keď odchádzala, oči sa jej znovu ligotali, lúčilo sa jej ťažko, no vyčarila predsa úsmev a rozlúčila sa so slovami: "Odchádzam spokojná, lebo vidím, že Moruško sa bude mať u vás dobre."
Som presvedčená, že tomu tak je. Moruško sa rýchlo u nás udomácnil. Bola som už nezamestnaná, takže som sa mu nadmieru venovala. Nedokázala som ho držať v zavretej klietke a tak mal voľný výbeh po celom byte. Musela som sa teda zmieriť s rôznymi "haváriami". Behal kde sa mu zachcelo, hľadal skrýše, skúšal, čo ako chutí... Rád sa maznal. Naučila som sa časom rozumieť jeho hlasovým prejavom. Pochopila som, kedy mrní spokojnosťou, kedy nie, kedy sa niečoho dožaduje... On začal reagovať na moje volanie: "poď, poď, poď" a nasledoval ma.
Prežívala som veľmi zlé životné obdobie. Zlyhávala mi chrbtica. Pripravovala som sa na vážnu operáciu. Bolesť bola mojou vernou spoločníčkou. Práve Moruško bol mojim psychoterapeutom, práve jeho prítomnosť mi pomáhala odháňať čierne myšlienky, práve jeho prítulnosť a jeho mäkký kožuštek boli pre mňa úletom z boľavej reality.
Moruško, obdarený mojou láskou a veľkou pozornosťou, začal robiť značné pokroky. Po pár mesiacoch som dosiahla, že sa naučil robiť svoje potreby na tomu určené miesta. Že tomu tak je, mi málokto veril. Dokonca aj moja mamina uverila, až keď to videla na vlastné oči. Ak ho mám na rukách a jemu "treba" tak z pokojného morčiatka sa zrazu stane pískajúci tvorček. A to je signál. "Daj ma okamžite dole na môj záchod, lebo za seba neručím." Samozrejme, že ho poslúchnem. Ak náhodou polihujem pri telke a Moruška mám lebediaceho pod krkom (živý kožušinkový golier) a nechce sa mi vstať, položím ho na zem a on opreteky beží k danému miestu uľavenia sám... Nikdy sa nestane, žeby pustil cestou. Vydrží, dobehne...
Moruško, veľký fajnšmeker má to šťastie, že manžel je mičurinec. Boli doby, že prvú jahôdku novej úrody manžel niesol zo záhrady pre mňa. Príchodom Moruška sa to zmenilo. Prvá jahôdka automaticky skončila v jeho brušku. Miluje jahody, tak krásne ich chrumká. Miluje mrkvičku, šalát, papriku, paradajky, zelené vňate, všetko má zo záhrady. Manžel pokosí trávu a tak aj senko mu zabezpečíme zväčša sami. V čase zelenej trávy jej má vždy nadostač. V zime, keď tráva spí pod bielou perinkou, tak si pochutnáva na bazalke, na rozmaríne...
Bazalku miluje. Vždy vie, kde je črepník s touto lahôdkou a tak zvykne prísť k tomu miestu, dvíha hlavičku a takými srandovnými zvukmi o ňu žobroní. Samozrejme, že vždy dostane. Za tie tri roky skonzumoval Moruško toľko bazalky, čo ja už nestihnem do konca života. Radosť na neho pozerať, ako mizne v jeho malej pusinke.
Pred vyše rokom sa u nás situácia zmenila. Jedného večera k nám pribudlo druhé štvornohé čudo... psík. Bol to darček od dcéry, ktorý mne spôsobil šok. Bolo dosť náročné zladiť spolužitie dvoch chlpáčov. Po úvodných stresoch a pokusoch o spriatelenie, sme to zvládli. Ich vzájomné "oťukávanie sa" neraz vyvolalo búrku smiechu. Vyvaľovali na seba okále, obňuchávali sa, Moruško naň kládol labku, tešiac sa, že "hračka" reaguje zvukom.
Moruškovi sme síce v rámci bytu zmenili bydlisko, ale voľnosť sme mu ponechali. Hoci v priebehu dňa už nemám toľko času sa mu venovať, ale ako príde večer, Moruško sa ocitne v mojom náručí a ja sa snažím vynahradiť mu celý deň. Moruškujeme... tak voláme naše spoločné chvíle.
Spolužitie týchto dvoch je úžasné. Samozrejme, že bez dozoru ich spolu nenechávam. Beny by mu neublížil, ale samou láskou ho ide zlízať a to sa Moruškovi páči len chvíľu. Potom sa už hnevá. Beny si často ľahne pred klietku, či domček, zmajstrovaný manželom a sleduje Moruška. Trasie od radosti chvostíkom a špekuluje celý čas, čo by mu mohol ukradnúť. Strčí hlavu do klietky a čosi rýchlo uchmatne. To je jedno, či ukradne mrkvu, či hrozno... ktoré on neskonzumuje, ide len o ten akt... "Podarilo sa, uchmatol som!" Mnohé scénky ma vedia krásne pobaviť a schuti sa smejem. Sú pre mňa doslova terapiou.
Beny sleduje Moruškove prechádzky po byte, už vie, že mu musí dať pokoj. Často, keď mám Moruška na rukách, prebudí sa v ňom náznak žiarlivosti a snaží sa dostať tiež ku mne. Neraz vyzerám ako vianočný stromček obvešaný zvieratkami. Milujem ten pocit, dáva mi viac, ako dokážem slovami vyjadriť. Kto má doma zvieratko, vie o čom píšem. Kto nemá, možno si to vie predstaviť a možno vôbec netuší o čom je reč...
Milý Moruško, nepoznáme presne dátum tvojho narodenia. Dostali sme ťa s informáciou, že máš štyri roky. Ja beriem odvtedy deň tvojho príchodu za narodeninový deň. Dnes teda sláviš siedmy rok svojho života a tretí rok nášho spolužitia. Prajeme ti dobré zdravie, veľa prieskumníckych výprav našim bytom, veľa lásky, mnoho fajnotiek do tvojho večne hladného bruška a kamarátstvo s Benym. Že ťa ľúbime, to dobre vieš. Takže, milý Moruško, živió....
Musím končiť, idem mu odtrhnúť lístky z narodeninovej bazalky.
PS: Dnes slávi narodeniny aj môj synovec Tomáško. Všetko najlepšie! Cmuk :-)
