Beny ma prinútil otočiť sa, akonáhle pán prechádzal od nás len pár krokov. Zacítila som však príjemnú vodu po holení. Musela som sa upriamiť na Benyho, pretože našiel čosi, čo sa pokúšal skonzumovať a ja som mu v tom musela zabrániť. Trvalo to len chvíľu a mne nedalo, aby som sa za pánom ešte nepozrela. Medzitým prišiel k autu, otváral dvere a pomalými pohybmi pridržiavajúc sa strechy nasadal. Akonáhle sa usadil, naše pohľady sa stretli. Usmial sa. Uvedomila som si, že sa usmievam aj ja. Pozdravila som. Vlastne zdravili sme sa naraz, naše vyslovené "dobrý deň" splynulo do jedného pozdravu, hoci bolo vyslovené dvojhlasne.
"Máte pekného psíka", prihovoril sa mi pán, pridŕžajúc pootvorené dvere.
"Ako sa volá?" Samozrejme okamžite dávam odpoveď a Beny akoby pochopil, že je reč o ňom, zbystril pozornosť.
"Niekedy by som si aj ja prial mať takého spoločníka, aby som nebol v byte sám", hľadiac na Benyho začína pán rozvíjať náš rozhovor. "Lenže psík to je aj zodpovednosť, vychádzky... Viete, nie každý deň sa cítim tak ako dnes, možno by som niekedy ani nevládal s ním ísť von". Nevedela som narýchlo čo mám povedať. Len som sa chabo usmiala a podotkla, že má veru pravdu, že psík potrebuje vychádzky a tak súhlasím, že to by mohol byť problém a že mi je ľúto. Zrazu mi napadlo: "O mačičke ste neuvažovali? S tou nemusíte chodiť von a je tiež dobrá spoločníčka."
"Keby som nešiel práve k pani doktorke, tak by som sa s vami viac porozprával, aj o tej mačičke", povedal pán a znovu sa usmial tým svojim smutným úsmevom.
"Možno na budúce, my sa zvykneme prechádzať popred váš panelák", doložila som.
"Už musím, som objednaný, viete, srdiečko si treba hýčkať, idem si ho dať skontrolovať ako pracuje, lebo užívam nové lieky", odľahčil pán dôvod, prečo ide k lekárke.
"Tak držím palce, aby vyšetrenie dopadlo dobre a prajem vám príjemný zvyšok dňa", ukončila som našu krátku výmenu slov.
"Pani, aj vám... nazdar Beny, snáď sa ešte stretneme", usmial sa a na znak pozdravu zdvihol ruku. Rázne zabuchol dvere bielej udržiavanej Felície a pomaly vychádzal z parkovacieho miesta.
A mňa akosi pichlo pri srdci...
Koľko okien na paneláku a za každým iný osud. Akosi veľa ľudí žije osamote, zavretých medzi stenami bytu. Sú vďační za akýkoľvek záujem, radi sa porozprávajú... Vídam tak osamelých ľudí posedávať na lavičkách, utopených vo svojich myšlienkach, stretávam podobných pánovi Neznámemu, ktorí sa radi prihovoria a porozprávajú o hocičom. Nikdy som neodmietla nastaviť vľúdne ucho, veď možno ho raz budem potrebovať aj ja a vráti sa mi to...
Aj takéto náhodné stretnutia patria k čriepkom, z ktorých sa vyskladá mozaika môjho dňa. Vždy vo mne zanechajú stopu. Potešia aj rozosmutnia...
