Skoré šedivé ráno, ambulancia rehabilitácie.
V niekoľkých menších miestnostiach, plynule na seba nadväzujúcich už rehabilituje niekoľko ľudí. Každého z nich zradila ktorási časť tela a nakoľko ju nejde vymeniť, snažia sa, za pomoci rôznych pípajúcich prístrojov, pod taktovkou sympatických zdravotníkov, aspoň čosi zreparovať.
Ja sa "magnetizujem", vedľa mňa pani hreje ruky v parafíne, z lôžka pri nás práve vstáva pán po elektroliečbe.
"Dobrý deň, vy ste Jožko Nemček?", opýta sa pani, ktorej sa práve naskytol pohľad do jeho tváre.
"Áno, som. My sa poznáme?", s výrazným otáznikom v tóne hlasu a zaostreným pohľadom pán slušne odpovedá.
"Samozrejme, že sa poznáme, maturovali sme spolu. Ja sa volám Mitráková, za slobodna Lepejová", vysvetľuje pani a jej doteraz vážna tvár mäkne úsmevom.
"Ľudka?", zrazu sa pánovi Jožkovi v mysli zdvihne roleta a už vie s kým má tú česť.
"Môžem tykať? Veď sme teda spolužiaci", usmieva sa. Možno práve pred jeho zrakom stojí mladá študentka... "Pamätáš, ako sme stvárali na chate po maturite?", šteklivý úsmev čosi napovedá, no ani jeden ani druhý nič nevraví, len kývajú hlavami, smejú sa. Asi to nebolo pre cudzie uši, zvažujem... Realita sa rozpúšťa ako ranná hmla, v tento moment žijú v minulosti.
Vchádza sestrička, zachytí ich rozhovor a usmieva sa. "Tak toto sme tu ešte nemali! Také milé náhodné stretnutie, ako dlho ste sa nevideli?"
Otázka sa odrazila v ich očiach a sústredení na seba, naraz sa ujímajú slova a rýchlo počítajú. Vychádza im to na päťdesiatšesť rokov. Sestrička zapne magnet aj panej, Jožkovi nastaví akési vyhrievanie na krčnú chrbticu. Začne debata. Pán Jožko spomenie manželku, pani Ľudka pritaká, že si ju zo školy pamätá, i keď bola mladšia, chvália sa svojimi potomkami, predbiehajú sa vo výpočte vnúčat a ich aktivít. Počujem smiech, potom chvíľu ticho, akoby sa obaja naraz ponorili do vlastného mora spomienok a znovu smiech... Prichytila som sa, že sa usmievam ako debilko sama pre seba.
Môj magnet pípne, koniec procedúry. Vstávam. Prechádzam tesne popri nich. Keď som ich videla prichádzať boli obaja zachmúrení, sústredení len na seba. V očiach parkoval výkričník nezáujmu, či bolesti. Zrazu sú obaja vysmiati, v očiach iskria plamienky, pôsobia na mňa dojmom, že sa pre nich práve na chvíľu zastavil čas. Boliestky dostali červenú a títo dvaja sa vrátili do mladých tiel, ktoré na bolesti nemali ani pomyslenie.
Uvažujem, akou skvelou terapiou je výlet do príjemných spomienok. Ako sa pri cúvaní do mladosti vyrovnávajú vrásky, mladne úsmev, telu sa vracia energia... Ich spomienky na časy, kedy vari jediným problémom bola cestička vo vlasoch, stiahli do spomienkového víru aj mňa. Títo dvaja zrehabilitovali dnes nielen telo ale aj dušu.
Keď som prišla domov, po dobrej kávičke som sa vybrala na prechádzku s Benym. Na prechádzku sa vydala aj moja myseľ, blúdila cestičkami spomienok a vyčarovala zo šedivého dňa celkom príjemný čas.
Keby nebolo spomienok, človek by ani nevedel, že bol šťastný...
PS: mená aktérov v texte sú vymyslené
