Kniha je chránená plastovým obalom. Za jeho okrajom je zasunutý vysušený štvorlístok. Ktovie kto ho tam zanechal. Usmievam sa, je to milý pozdrav niekoho z čitateľov... Začínam čítať. Vstupujem do prvého príbehu. Zatiaľ som pochopila, že kniha je mozaikou príbehov zo života, v závere každého s ponaučením vyjadreným v citáte. Juj, to je moje! Citáty milujem, výborne! Ale stále sa neviem zmieriť s tým, že neviem kto je autor. Hľadím na druhý príbeh, citát pod ním nesie meno Robert Fulghum. Začína sa mi dvíhať roleta. Veď to je autor! Už som o ňom kedysi čosi čítala. To musí byť on! Uff, konečne opadlo moje napätie z detektívky a môžem sa, znalá autora, ponoriť do jeho príbehov...
Sympatický Robert Fulghum bol kovbojom, učiteľom, pracovníkom IBM, barmanom, kazateľom... Je to človek s mnohými schopnosťami.
Spisovateľom sa stal vlastne náhodou, jeho prvé dielko vyšlo, keď mal päťdesiat rokov. Dovtedy si písal len tak, do šuflíka, alebo pre priateľov. Už jeho prvá knižka "Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke", obletela celý svet a predalo sa štrnásť miliónov výtlačkov.
Tento spisovateľ, filozof, spevák, maliar, učiteľ hry na gitaru je úžasným pozorovateľom života. To, s čím sa denno-denne stretávame, no zriedka sa pri tom pristavíme, dáva Fulghumovi nespočetné námety na zamyslenia sa. Jeho úvahy, postrehy a zamyslenia vnášajú do našich životov akési svetlo poznania. Nerada sa priznávam, že som ho objavila len teraz a vlastne náhodne. Zvykne sa hovoriť, že kniha si sama čitateľa nájde, keď je práve vhodná chvíľa. Myslím, že táto kniha si ma ozaj našla. Keď som zaostrila zrak na jej názov "Poďme sa rozprávať", okamžite som natiahla ruku. Som rada, že som tak urobila. Každým prečítaným príbehom vyslovujem autorovi väšší obdiv. Je to majster čriepkov života. Sám o sebe hovorí, že jeho filozofiou je pozitívny pohľad na svet, dobrá nálada a optimistický prístup. Nám radí, aby sme nezabúdali na smiech, nezabúdali byť deťmi a tešili sa z maličkostí.
Keď raz dostal otázku, čím by chcel byť v nasledujúcom živote, vtipne odvetil: "Chcel by som byť violončelom. Každý deň by sa ma niekto dotýkal, a čím by som bol starší, tým by som krajšie hral."
Prvý príbeh ma rozosmial, druhý prekvapil, tretí ma poučil. Teším sa na ďaľšie... Táto kniha je pre mňa ako dezert pre dušu. Budem ju čítať krok po kroku, nechám každý príbeh v sebe doznieť a dozrieť. Citáty obohatia moju zbierku. Autor sa s čitateľom lúči pravdivým tvrdením, že slová majú moc:
"Neopatrné slovo môže vyvolať hádku, ostré slovo môže vzbudiť nenávisť, kruté slovo môže zničiť život, nemilosrdné slovo môže udrieť a zabiť. Vľúdne slovo vie pohladiť, radostné slovo vie povzbudiť, vhodné slovo vie upokojiť, láskavé slovo uzdraviť a požehnať..."
Čo poviete? Krásna bodka za dvestošesťdesiatimideviatimi stránkami oddychového, príjemného a srdce hladiaceho čítania.
Prepáčte, už musím končiť, idem čítať...
PS: Autor má na svojom konte niekoľko kníh, už teraz viem, že ako jeho novopečená fanynka budem pátrať v knižnici po jeho ďaľších dielach.
PS2: Jeho syn sa vydal tiež na spisovateľskú dráhu, ak píše tak dobre ako otec, musím vyhľadať aj jeho diela.
