Keď už lekár uznal, že prenášam akosi dlho, poslal ma do nemocnice. Nič sa nezmenilo. Bábätko sa pravdepodobne zľaklo nového prostredia a tak zostávalo naďalej vo svojom bezpečí. Páni doktori sa rozhodli, že ho trochu vyprovokujú. Je pravdou, že som si to viac odniesla ja ako ten tvrdohlavý drobček, ale zvládli sme to obaja.
Vopred sme netušili, či bude u nás prevládať modrá, či ružová, vtedy také možnosti ešte neexistovali. Závidím terajším mamičkám, že si môžu priniesť domov foto svojho bábätka, ešte keď je v brušku. Je fajn, že medicína urobila pokroky.
V posledný júnový deň bolo už moje očakávanie v najväčšej možnej pohotovosti. Ráno padlo rozhodnutie, že nemám dostať raňajky, ani žiadnu tekutinu. Je pravdou, že to páni doktori asi trochu zle odhadli, lebo do podvečera som bola bez tekutín už takmer dehydrovaná. Pamätám si, že za hlt vody by som sa zapredala aj Luciferovi.
Moje dieťatko dotrucovalo až pred pol šiestou večer, kedy sa konečne rozhodlo opustiť svoj deväťmesačný príbytok.
"Gratulujem, máte dcéru. Konečne nejaká baba, veď dnes sa rodia samí chlapci", preriekol lekár, ktorý asistoval pri pôrode inej mamičky. Ja som bola v starostlivosti lekárky. Doteraz počujem tie slová. Bol to prvý gratulant, moja pani doktorka len čosi zamrmlala. Ukázali mi na pár sekúnd môj batôžtek šťastia a vzali mi ho preč. Chcelo sa mi kričať, nech mi ju nechajú, veď si ju chcem popozerať, pohladiť. Vtedy to bolo akési divné, mamička bola posledná, ktorá si to svoje bábo mohla poobzerať...
Konečne nejaká tekutina! Chutila však akosi slano. Došlo mi. Sú to moje slzy, výbuch emócií rozpršal moje oči.
"Aké meno dostane vaša dcérka?", opýtala sa ma sestrička. Chvíľu som bola zaskočená, lebo podľa "veštení" známych som bola adeptkou na mamu syna. Samozrejme, že sme mali vybraté aj ženské meno. Vyslovila som ho. Zrazu som si uvedomila, že už to nie je len meno, je to moja dcéra!
Asi dnešné počasie, asi práve ten dážď vyvolal dnes vo mne náznak nostalgickej nálady. Obrazy spred 27 rokov zrazu ožili a ja vidím ten deň, akoby som pozerala na film. Vidím mladú ženu, novopečenú maminu, ktorá žiari radosťou. Vžívam sa do jej pocitov, ako si uvedomuje, že napriek všetkému čo v ten deň prežila, bude naň spomínať ako na najkrajší deň svojho života.
Nemýlila sa. Aj dnes to môžem potvrdiť...
V ten úžasný deň som ešte netušila, že práve v sekundu prvého plaču našej dcérky sa môj život úplne zmení, že naponáhlo uzatváram jeho prvú kapitolu a trochu roztržito začínam novú, zatiaľ nepoznanú. Vtedy som ešte netušila, ako sa líši žena od matky. Do môjho života vstúpila radosť ale zároveň aj nový rozmer zodpovednosti, ba až strachu. Moje dieťa... čo všetko musím urobiť preto, aby som ho ochránila? Pred chorobou, pred bolesťou, pred smútkom, nespravodlivosťou? Stala som sa mamou na plný úväzok a teraz už môžem zodpovedne prehlásiť, že ten úväzok má doživotný charakter. Dcéra je dávno dospelá, dávno rozprestrela krídla a vyletela z hniezda, dávno je režisérkou svojho života. Už dávno nepotrebuje fúkať boľavé kolienko, už dávno nepotrebuje mamu, aby odohnala nepekný sen a vložila pod vankúš iný, pekný. Ja však to kolienko fúkam aj naďalej, hoci ani o tom nevie a prajem si, aby som mohla od nej odohnať všetko to, čo by jej mohlo ublížiť.
Vidím síce mladú dospelú ženu, stačí však privrieť oči a vidím znovu malé dievčatko, ktoré bezstarostne rozhadzuje hračky po celom byte a centrom jej sveta sme my, rodičia.
Všetko najlepšie! Ľúbime ťa.
