Pred pol štvrtou ráno nás zobudilo silné búchanie na dvere. Vyletela som z postele prvá a v hrúze počujúc meno, kto ten rámus robil, som v pyžame, vydesená k smrti, otvorila dvere. Za dverami stál sused, celý rozrušený priam kričal: "Rýchlo zobuďte manžela, horí vám auto. Nech rýchlo beží von, nech ho skúsi ešte preparkovať... " To už za mnou stál manžel, krvi by sa mu nedorezal. Bol to šok.
Manžel na pyžamo hodil bundu a letel von. Ja som išla k oknu. Parkovisko osvetlené, plamene šľahali do výšky. Videla som, že nehorí len to naše, horeli dve autá. Manžel rozospatý a preľaknutý prišiel k autu a chcel čosi urobiť pre záchranu. Ja som z okna kričala, nech beží odtiaľ preč, prežívala som hrôzu, že dôjde k výbuchu. Nedal si povedať, v šoku neuvažoval a pootvoril dvere. Mal vtedy pri sebe asi svojho anjela strážneho, ktorý ho potiahol za golier a odsotil od vozu. Plamene totiž vyšľahli do takej výšky, že už všetkým (na parkovisku bolo plno divákov) bolo jasné, že pomôcť sa už nedá. Auto sa samé pohlo, prešlo pár metrov smerom dozadu a začalo "strieľať". Strieľali sklá, pneumatiky.
Ja som medzitým vytočila trojmiestne číslo a snažila sa vysvetliť čo mám pred očami. Nešlo to, vykoktala som čosi dosť ťažko zrozumiteľné. Zistila som, že ma ústa vôbec nepočúvajú, jazyk drevenel. Na šťastie ma už niekto predbehol a policajt ihneď pochopil prečo volám. Doteraz cítim vďaku k tomu človeku, snažil sa ma upokojiť, vysvetlil mi, že hasiči sú na ceste, že nech sa napijem vody, pokúsim sa zhlboka dýchať a ukľudniť sa... Rozplakala som sa. Tíšil ma ako dieťa, veľmi som to potrebovala...
Snažila som sa pozbierať sily, ale moc sa mi nedarilo. To už pred domom húkali hasiči. Nemuseli dlho zasahovať, oheň svoje dielo dokonal dokonale. Z dvoch áut zostali len torzá. Hrozný pohľad... hrôza. Vždy mi bolo zle, keď som v televízii videla reportáže na túto tému. Že raz bude nad ránom redaktorka TA3 spovedať môjho manžela, práve z takého dôvodu... to by ma nikdy nenapadlo.
Pomaly sa rozvidnelo a celá skaza sa ukázala v plnom svetle. Manžela vzali na políciu, tak ako aj majiteľa druhého vozu. Zostala som doma sama, trasúc sa na celom tele, túžiac zobudiť sa zo zlého sna. Žiaľ, zobudená som bola, bola to krutá realita.
Espero, o ktoré sme prišli, bolo našim prvým autom. Dlho sme si nemohli takú kúpu dovoliť. Kúpili sme ho z druhej ruky vo veľmi dobrom stave a manžel sa oň staral ako najlepšie vedel. Slúžilo nám tri roky.
Bolo jasné, že išlo o úmysel. O pár mesiacov sme sa dozvedeli aj meno páchateľa. Vraj - známa martinská firma - šesťnásťročný mladík, z neďalekého paneláku si takto "riešil" pomstu k svojmu bývalému kamarátovi. Riešil ju podpálením auta jeho otca (išlo o služobne vozidlo). Nás na muške nemal, ale aj tak sme mali smolu. Parkovali sme na nesprávnom mieste v nesprávny čas. Oheň zachytil aj tretie auto, ale tam išlo o minimálne poškodenie. Najhoršie sme dopadli my. Súkromné auto, bez havarijnej poistky...
Začalo sa trestné stíhanie. Dodnes nie je uzatvorené. Prestávam veriť na spravodlivosť a prestávam veriť, že sa odškodnenia dočkáme. Keby som začala vypisovať priebeh tohto prípadu, pomalosť v riešení, naše sťažnosti na súd, vyjadrenia krajského súdu ku konaniu okresného súdu... Priznám sa, že ma totálne vytočilo, keď som v Uznesení Krajského súdu v Žiline čítala: "Okresný súd bude musieť opakovane vykonať hlavné pojednávanie a dokazovanie tak, aby dôkazy vykonané v novom konaní boli nielen v súlade so zákonom, ale aby boli aj preskúmateľné." Myslím, že názor si urobí každý sám, komentár netreba. Len zdôrazním, že každý nový krok nasleduje za tým ostatným až po niekoľkých mesiacoch nekonania, takže vďaka nepružnosti v konaní, aj v roku 2011 je pre nás situácia rovnaká ako v roku 2006. Ešte ako perličku uvediem, že Okresnému súdu v Martine trvalo 6 mesiacov, kým dokázal prefotiť spis a zaslať ho vyššiestupňovému súdu. Aj to sa udialo až po našej sťažnosti a niekoľkonásobnej urgencii.
Chlapčisko si posedelo za mrežami, vraj pre dobré správanie (mali by ste vidieť zoznam skutkov, z ktorých bol obvinený) bol prepustený skôr. Užíva si už dávno slobodu, dokonca stihol splodiť dieťa, oženiť sa...
Rozsudok v mene republiky má pre nás cenu zdrapu papiera, hoci vinu obžalovaný priznal a súd mu udelil povinnosť uhradiť nám spôsobenú škodu. Vzhľadom k tomu, že Rozsudok v mene republiky obsahuje niekoľko trestných činov obžalovaného spolu s jeho kumpánom, a proti niektorým z nich sa neustále odvoláva, tak Rozsudok nemá vyznačenú (pre nás tak dôležitú) právoplatnosť a vykonateľnosť.
Doteraz som nepochopila, prečo je to takýmto spôsobom riešené, keď my - poškodení uhorením auta -sme podali žalobu len na tento trestný čin. Sumarizáciou jeho prečinov ( a prečinov jeho kumpána) do jedného rozsudku, súd zmaril všetky naše možnosti vymáhania dĺžnej sumy. Nerozumiem tomuto postupu. Nerozumiem, cítim sa podvedená spravodlivosťou, cítim krivdu a moja dôvera v súdnictvo sa stratila.
Poskytla som len hrubé zrno z tohto prípadu. Tej jalovej korešpondencie, ktorá sa kopí, tých pozvaní na pojednávania, ktorých termín sa niekoľkokrát po sebe mení, tých kadejakých odvolávacích kecov, mám už plné zuby.
Áno, máme smolu a "mea culpa" , že sme nemali havarijnú poistku. Taká je realita. Za to, že k poškodeniu došlo na parkovisku, na zaparkovanom aute, tá zákonná nám nebola nič platná. Nikdy sme z nej nič nečerpali, na šťastie nebol dôvod.
Vždy som si myslela, že súd by mal kryť chrbát poškodeným. Mal by hájiť ich práva. Po krutej skúsenosti už viem, že navrch má delikvent. Dokonca taký, ktorý už pred dosiahnutím veku dospelosti má za sebou slušný trestný register.
Obžalovaný si žije v pokoji a my môžeme doživotne čakať na jeho finančné vyrovnanie. To, že sa dožijeme vykonateľnosti Rozsudku v mene Slovenskej republiky, v to už neverím. To, ako pracujú súdy sme si odskúšali na vlastnej koži. Buďte radi, ak ich služby nepotrebujete. Len ak s nimi neprídete do kontatku, môžete ešte veriť na spravodlivosť. Ja to slovo už v mojom slovníku nemám...
Foto: pohľad do interiéru zničeného vozidla
