Prebiehal veľtrh Incheba a ja som po niekoľko rokov brigádovala u rôznych zahraničných firiem ako hosteska. Bol to vždy náročný týždeň, ale bol príjemným vybočením z bežného života, umožnil mi nazrieť do sveta kapitalizmu a hrať sa na slečnu "Dôležitú", pretože páni obchodníci sa k nám hosteskám, správali veľmi úctivo a príjemne.
V ten rok som robila hostesku u jednej švajčiarskej firmy. Spolu s troma ďaľšími "kolegyňami" sme sa mali starať o chod stánku. Mali sme mať pod palcom príjem návštev a ich pohostenie. Mali sme sa starať čiastočne aj o žalúdky domácich, pretože tí boli pre frekvenciu návštev takmer celý deň pripútaní na stánku a len málokomu sa podarilo zájsť si niekde na obed.
Chystali sme im často aj raňajky, nejaké tie obložené rožky a jednoduché obedy. Mali so sebou celkom slušne vybavenú špajzku, zväčša išlo o konzervy, ktoré stačilo poprihrievať, prípadne dorobiť prílohu. Boli skromní a vždy všetko, čo sme im predostreli pojedli. Veď nie nadarmo sa hovorí, že hlad je najlepší kuchár. Či im ozaj chutilo, to neviem. Ale vždy sa decentne tvárili, že áno.
V jedno ráno, keď sme kuli plány čo budeme variť, tak sme našli akési mäsové konzervy. Špekulovali sme, čo z nich pripraviť. Vo výbave špajze bolo aj niekoľko balíčkov špagiet. Rozhodli sme sa, že tieto dve ingrediencie spojíme a urobíme im fajný obed. Mali aj sušený strúhaný parmezán (dovtedy som ani netušila, že čosi také existuje), takže v našich predstavách sa už ráno črtal dobrý obed. Samé sme sa naň tešili, cha.
Prichádzal čas obedu a my sme si začali rozdeľovať úlohy. Jedna musela zostať na stánku, ostatné sme sa podľa potreby a možností motali v provizórnej kuchynke. Mala len základné vybavenie, ale nám toho veľa na zohrievanie konzerv nebolo treba.
Dali sme variť špagety. Keď už boli takmer hotové, začala som sa zháňať po nejakom cedidle, sitku. Prehádzala som celú kuchyňu ale nič také som nenašla. Nechcelo sa nám veriť, že keď priniesli cestoviny, žeby opomenuli sitko. Hľadala aj druhá hosteska. Nič. Špagety hotové a my sme špekulovali ako ich precediť. Hrniec bol veľký a len tak s pridržaním pokrievky nám to nešlo.
Nastalo krízové riešenie, ktoré napadlo kolegynke Vierke. Narýchlo vyumývala dres, jednej z nás prikázala držať stráž pri zaťahovacích dverách do kuchynky a spustila operáciu. Vyliala špagety do dresu a tak ich dokonale oddelila od vody. Rýchlo ich zase nabrala späť do hrnca. Hotovo!
Do špagiet sme primiešali konzervy, porcie na plastových tanierikoch sypali parmezánom a dokonca sme pridali aj pár plátkov paradajok, ako ozdobu. Paradajky zostali z raňajok. Vyzeralo to báječne.
Musím potvrdiť, že to aj dobre chutilo. Tie ich konzervy boli totiž "iná káva", ako tie čo sme poznali z našich obchodov. Mňam! Nám hosteskám, ktoré sme sa tiež na stánku prestravovali, veľmi chutili všetky.
Super a odmenou pre nás bolo, že sa oblizovali aj švajčiarske jazýčky a my sme zožali vari od každého stravníka pochvalu.
My sme sa len pochechtávali a tajne na seba žmurkali. Báli sme sa, že keby vedeli, ako sme špagety cedili, žeby sa až tak neusmievali. Švajčiari si na isté veci potrpeli a báli sme sa, že keby videli, čo stvárame, že by obed odmietli.
Nám sa však zase raz potvrdilo, že "účel svätí prostriedky" a "pre hladnieho niet planieho..." Tak isto ako aj "čo oči nevidia, to srdce nebolí", vlastne.... žalúdok...
PS: Všetkým, ktorí podľa názvu očakávali recept, sa za sklamanie ospravedlňujem.
