"Čo ja viem" bola manželova odpoveď a už dvíhal ruku, že ju nemilosrdne vytrhne. "Nechaj ju" prosíkala som, "uvidíme, čo z nej vyrastie, "som zvedavá čo to je". A tak sme ju nechali chudinku bojovať o svoju existenciu v spleti muškátových listov. Rastlinka rástla, mohutnela, zväčšovali sa jej lístky, dokonca zakvitla. Najprv sa začala podobať na fazuľu, ale len krátko. Videli sme, že fazuľová polievka z nej nebude. Z odkvitávajúceho kvietka sa začal tlačiť plod - okrúhly zelený plodík. Zvedavo sme čakali, či sa bude zväčšovať. Zväčšoval sa každým dňom . Narástol do veľkosti prepeličieho vajíčka a to sme už jednoznačne pochopili, že sa nám , pravdepodobne pri maškrtení na balkóne rok dozadu, samo zasialo semienko melónu. Prišiel deň, keď sme sa po rodinnej rade rozhodli, že to zelené čudo odtrhneme. Dcéra priniesla mini tanierik, vreckový nožíček a plodík prerezala. "Jéj, veď je zrelý!" vykrikovali sme jeden cez druhého. Voňal nádherne, vyzeral šťavnato. Skúsili sme nesmelo...len tak, opatrne, každý si ždibol mini kúsok mokka lyžičkou. "Mňam, mňam, mňam" ozvalo sa trikrát za sebou, keď každý z nás zhodnotil svoje sladké sústo. Bolo to naozaj milé, sladké, letné, balkónové, absolútne nečakané prekvapenie. Melónik však mal jednu chybičku, bol pre nás troch veľmi malý.
Na ďaľší rok, manžel posmelený týmto balkónovým výpestkom skúsil posadiť melóny aj na záhrade. Nakoľko v našom kraji nie je pestovanie melónov rozšírené, nesľubovali sme si veľký úspech, napriek tomu to manžel riskol. Podarilo sa! Všetci záhradkovskí susedia chodili obzerať manželov úspešný pokus. Melóny neboli veľké, ale boli sladké a chutili o to viac, že ich vydala naša záhradka v Turci.
