Dlho však Príroda nesmútila, pretože v zmysle výroku: "Zomrel kráľ, nech žije kráľ", musela asistovať pri pôrode Jesene, ktorej do rodného listu zapísala dátum 23.9.2009. Tak ako sa na matku patrí, privítala Jeseň objatím svojej láskyplnej náruče. Popriala jej veľa zdaru, energie a úspechov.
Novorodenec - Jeseň si už v prvý deň vyskúšal svoju moc. Alebo žeby si chcel len pošantiť? Sídlisko sa kúpe v jeho bielej hmle, sotva vidím panelák oproti. Biely maltezáčik pobehuje pod javorom neďaleko chodníka. Strom, ešte včera takmer celý zelený, dnes akoby sa rozhodol zmeniť svoj šat. Dáva na obdiv niekoľko, už do žltého plášťa odetých, konárov. Snaží sa upútať pozornoť havkáča aj jeho pána. Psíkovi je úplne jedno, či sa preháňa pod zeleným, či žltým stromom ale jeho pán dvíha oči ku korune a možno myslí práve na zrod Jesene.
Aj pri odovzdávaní rodného listu, tak ako sa patrí, preriekla matka Príroda krátku reč: "Milá jeseň, vitaj! Cíť sa na tejto zemi ako doma. Čaká ťa veľa povinností ale aj veľa zábavy." Vysvetlila jej, že sa musí postarať o vyfarbenie všetkých stromov, nielen toho javora na sídlisku. Musí použiť všetky farby zo svojej jesennej palety, nesmie šetriť žltou, hnedou, škoricovou či červenou. Stromy vraj majú vyzerať ako orientálne tanečnice. Neskôr ich však musí prehovoriť , aby exhibicionisticky zhodili zo seba ten krásny šat a ukázali sa len tak - nahé. Niektoré sa budú tomu príkazu brániť, no príde deň, keď ho nedobrovoľne vyplnia do bodky. Jeseň sa musí postarať o dozretie zvyšnej úrody, na poliach, či záhradách, musí dodať sladostivosť strapcom vinnej révy, musí oprášiť súdky na tlačenie kapusty.
Ovanie nás vôňou spálenej vňate, pečenej jarmočnej klobásky. Na zem pozhadzuje gaštany či zrelé orechy a lesy popretkáva hlávkami rôznorodých húb. Dozretím rôznych plodov poskytne bohatý jedálny lístok zveri, ktorá sa potrebuje pred zimou posilniť. Uloží jabĺčka do pivníc a porýľuje záhrady, zorie polia.
Milujem jeseň, milujem jej teplé farby, ktoré lahodia môjmu zraku. Milujem lenivé jesenné slnko, smotanové rána vyzerajúce ako čiapočka kapučína. Teším sa z gaštanov vo vrecku. Milujem krásne chryzantémy, či žiarivé hlávky dozrievajúcich slnečníc.
Jeseň má však dve tváre. Tá druhá u mňa už taká populárna nie je. Obávam sa sychravých dní, bičujúceho dažďa, blatistých stôp na chodníku, zostávajúcich po uponáhľaných ľuďoch, obávam sa jesenného vetra, depresívnych holých konárov, hnijúcich listov váľajúcich sa všade navôkol. Bojím sa tej druhej polky tváre jesene, plnej šedivosti. Prihováram sa nesmelo jeseni: "Milá Jeseň, nebuď skúpa na slnko, prines ľuďom veľa dôvodov na úsmev, odovzdaj do ich sŕdc kus z tvojho pokoja, pošli lúčik lásky do každého srdca, ktoré ho potrebuje. Vyfarbi stromy, lesy najveselšie ako vieš, aby nám pohľad na ne zostal hlboko vrytý do pamäte, aby sme si ho mohli vybaviť aj vtedy, keď stromy už budú nahé, alebo chladivo biele. Panuj spravodlivo a preži svoju vládu na zemi zmysluplne, aby si sa s hrdosťou mohla, keď príde Tvoj čas, rozlúčiť a uložiť sa na večný spánok. Nesklam nás ani pani Prírodu."
Verím, že sa v jeseni neutopím a preplávam optimisticky jej dňami, verím, že ani občasný sivý plášť oblohy nezastrie slniečko skrývajúce sa v mojej duši...
