Ja by som najradšej vyhlásila všetkých dvanásť mesiacov za mesiace úcty k starším, ale pravdepodobne musím byť vo svojich nárokoch skromná a musí mi stačiť október. Bola by som rada, keby to v praxi neznamenalo, že len tento mesiac budeme viac pozornosti, úcty, slušnosti a vľúdnosti venovať tým, ktorých rodný list je starší od toho nášho. Verím, že tento mesiac slúži na to, aby sme si len pripomenuli, že úcta im patrí po celý rok.
Čo je to úcta? Je to nadstavba slušnosti, ľudskosti, porozumenia ?
Stačí uvoľniť miesto v dopravnom prostriedku, stačí pomôcť bezradnému staršiemu človeku zorientovať sa v obchode, stačí dať prednosť, stačí poskytnúť rameno na prechode, stačí sa usmiať sa, prihovoriť sa? Možností je veľa a vlastne nič nestoja. Vyžadujú si len prejav dobrej vôle a kus tej úcty. Stačí sa vzdať ľahostajnosti. Pokiaľ je človek odmalička vychovávaný v tomto duchu, tak iste zostane po celý život k starším empatický.
Mnohí máme aj v rodinách starších ľudí, či už rodičov, starých rodičov, tí šťastnejší, aj prastarých. Každý z nich si zaslúži, aby aj v starobe žil tak, aby sa necítil zbytočný a zatlačený do kúta. Staroba čaká nás všetkých, len si to neradi pripúšťame, akoby sme neverili, že zákonitosť času sa prejaví aj na nás. Všetci radi starneme, (iba) keď nám je osemnásť!
Staroba vie byť láskavá ale aj krutá. Často znamená samotu, bolesť a nepochopenie. Starnúť nás nik neučí, starneme vo vlastnej réžii. Vstupujeme do jej komnát bez praxe. Mali by sme mať na pamäti slová H. Kellera."Život je len zbierkou lekcií, ktoré musíme prežiť, aby sme ich pochopili".
To, čo dáme životu, sa nám raz vráti. Skúsme už dnes myslieť viac na starších, skúsme žiť tak, aby sme tú lekciu o starobe pochopili už teraz.
