Vtedy už manžel pritvrdil. Povedal im, že vie, čo stvárajú, objasnil im, že to auto, ktoré tak úspešne bombardujú rôznymi potravinovými pochúťkami kradnutými z domácej chladničky je jeho. Nekričal na ne, nerobil cirkus... Dievčatá bledli strachom, s hrôzou čakali čo sa ide diať. Stále nechápali, prečo sa ich však pýta, či majú čas. Keď ich už dobre potrápil, tak vyšiel von so svojim zámerom. "Dievčatá, máte dve možnosti. Alebo vezmete vedro s vodou, s čistiacim prostriedkom a okamžite pôjdete svoje dielo z môjho auta zmyť, alebo si počkám na rodičov a požiadam o to ich". Alebo žeby som zavolal na pomoc policajtov?" doložil už s miernou dávkou humoru, ktorú však vystrašené slečny - ostreľovačky nepostrehli. Manžel mi to potom doma líčil, ako sa v strachu, že sa to dozvedia rodičia, rozbehli po vedro, handry , špongiu a sväto-sväte sľubovali, že auto dajú do poriadku. Prosili ho, aby sa nehneval a s očami smutného psa žobronili, aby ich nebonzol rodičom. To manžel v pláne ani nemal, no vyplašené slečny to nemohli tušiť, topili sa v poriadnom strachu. Iste už dávno svoju zábavku oľutovali.
O chvíľu sme z okna pozorovali ako čistiaca čata zložená z dvoch slečien dobrovoľne nasilu umýva naše auto. Manžel neodolal a zbehol dole tento chutný okamžik zachytiť aj na foťák.
Bola som na neho pyšná, že celú situáciu zvládol takto diplomaticky, bez kriku, hoci v daný okamžik bol nahnevaný. Myslím, že po takejto príučke už dievčence nikdy viac netrávili čas vyhadzovaním kadejakých somarín z okna, v snahe ostreľovať nimi vyhliadnuté auto.
Som presvedčaná a prax mi dáva za pravdu, že krikom a nadávaním sa porieši najmenej. Často "diplomatický" prístup s chladnou hlavou zmôže vo výchovnom koncerte omnoho viac ...
