Zastala som a pozerala som na dvierka hniezda ako na čosi zázračné, na čosi, čo dáva nádej na život nechceným bábätkám. Predstavila som si zúfalú ženu, ktorá sem príde so živým batôžkom, aby ho odložila. Myslím, že žena, ktorá sa na toto podujme, nie je v podstate "zlá". Nesúdim nikoho, koho kabát nenosím. Len ona sama vie, prečo tak činí, možno vo svojom zúfalstve nepozná inú cestu, pritom však chce svoje dieťa zachrániť a dať mu šancu na život. Ktovie, čo sa odohráva v mysli takejto "čerstvej" matky. Či si vyčíta, že zlyhala, či sa v duchu ospravedlňuje nič netušiacemu drobčekovi, či premýšľa aj pred zazvonením, či to má urobiť alebo nie, či plače, či sa v duchu teší, že čochvíľa bude mať po probléme. Ktovie... Jedno viem, že ten pocit by som nikdy nechcela zažiť. Zatiaľ sa stal na Slovensku vraj len jeden prípad, že mamička odloženého bábätka využila svoje právo a po dieťa sa vrátila. Bábätko malo viac šťastia ako tie, čo sa ich mamičky navždy, nenávratne pre nich stratili vo víre života. U spomínanej ženy materinský pud zvíťazil nad všetkými problémami, ktoré ju k tomu činu prinútili.
V mojich očiach je občianske združenie "Šanca pre nechcených" vyjadrením obrovskej tolerancie, obrovskej empatie, lásky a snahy zachovať každý novonarodený život. Na Slovensku už zriadili 13 hniezd, doteraz zachránili dvadsaťjeden detičiek. Prvé hniezdo uviedli do prevádzky viac ako symbolicky na sviatok dňa detí v roku 2004. Ktovie aký osud by nechcené bábätká čakal, keby tieto hniezda neexistovali. Prezidentke združenia pani Anne Ghannamovej patrí veľká vďaka za jej ľudsky záslužnú činnosť. Bez hniezd by existovala veľká pravdepodobnosť, že by sa aj tieto "hniezdovské" bábätká pridali k otrasnej štatistike nájdených, pohodených, vyhodených, mŕtvych novorodeniatok. Napriek tejto možnosti akosi stále často počuť aj o takýchto krutých činoch. Vskutku nemám slová, ktorými by som svoj vnútorný pocit z takýchto skutkov, opísala. Búri sa vo mne hnev, hnus, odpor, je popretkávaný žiaľom, smútkom, nepochopením, odsúdením, opovrhovaním ženy, ktorá dokáže zabiť vlastné dieťa. Igelitkových detí už bolo viac ako dosť. Kiežby bol už tomu koniec! Viem si predstaviť situáciu, kedy žena naozaj nie je pripravená, schopná starať sa o dieťa. No neviem si predstaviť situáciu, že svoj "problém" vyrieši vraždou. Z tohoto dôvodu si svojim spôsobom morbídne vážim matky, ktoré, keď sa dostanú do bezvýchodiskovej situácie (aspoň oni ju tak cítia) odnesú dieťatko do hniezda záchrany. Oberú síce dieťa o materinskú náruč, ale darujú mu život, vlastne už druhý krát...
Združeniu Šanca pre nechcených naozaj patrí úprimná vďaka. Okrem hniezd záchrany sa venuje aj projektu " Náruč záchrany". Ide zatiaľ o lastovičku v Bratislave, ide o centrum sociálnych služieb, kde dočasný domov našlo sedem mamičiek s bábätkami a trvalý pobyt 40 seniorov. Autori projektu vsadili na spolužitie troch generácií, čím sa snažili navodiť rodinnú atmosféru. Bolo by fantastické, keby takéto projekty vyrastali aj v iných mestách. Keby....nebolo keby. Ako všetko, tak aj budovanie takýchto zariadení padá na nedostatku finačných prostriedkov. Nemôžem sa zbaviť pocitu krivdy, keď počúvam, ako na takéto zmysluplné projekty trvale chýbajú financie, no na kadejaké zmysluprázdne projekty napr. typu kadejakých "miss" sa vždy nájdu. Ale to je len moje dudranie, možno máte iný názor.
Deň pred Silvestrom sa v v žilinskom hniezde záchrany ocitol chlapček, Adamko. Prajem tomuto dieťatku, aby si ho nejaká rodina našla, aby vyrastal v atmosfére lásky, v teple objatí, pretože aj on má na to právo. Odmietla mu ho vlastná mama, no dala mu predsa šancu... Je iróniou, koľké manželské páry nemôžu splodiť dieťa, koľké ženy márne túžia, koľkým zlyhávajú všetky možné pokusy o otehotnenie a na druhej strane...
Na webovej stránke spomínaného združenia som našla krásnu vetu: "Nie každé dieťa má to šťastie, že je šťastím. Má však právo nájsť ho". Bolo by úžasné, keby všetky odložené deti to šťastie nakoniec našli, aby pocítili láskavý dotyk matky, pohľadenie otca. Veď nie nadarmo sa hovorí, že rodičia nie sú tí, čo dieťa splodili, ale tí, ktorí sa o neho starajú, ktorí ho vychovávajú a milujú...
PS: Dnes (4.1.2010) som si vymenila mail s pani Ghannamovou. Ospravedlňujem sa, za chybný údaj v pôvodnom texte. Už päť mamičiek sa vrátilo po svoje dieťatko, nie jedna ako som napísala. Žiaľ, držala som sa už neaktuálneho zdroja na nete. Prepáčte.
