Občas mi chodí po rozume otázka, akú mieru zodpovednosti nesie človek za to, do akej doby sa narodil. Je to asi blbá otázka, však? Každý vieme, že o svoje narodenie sme sa moc nepričinili.
Preto si myslím , že nikoho nemožno viesť na pranier, za to že sa prispôsobil dobe, v ktorej žil. Veď povedzme si úprimne, aké mal možnosti proti nej bojovať? Čosi zaprotestovať a potom sedieť v base a poznačiť tak seba aj celú rodinu? Samozrejme, našli sa aj takí, ktorí si vyslúžili hrdo status politického väzňa. Aspoň teraz sa im dostane pochopenie, vyčnievajúce z totality ako hrdinstvo. Ešte sa núkala jedna možnosť úniku z režimu - ujsť za hranice. Tiež skutok, ktorý odvážlivca odstrihol od domoviny a rodine ustlal na klincoch. Poznám viac takých prípadov. Moja bývalá spolužiačka ušla do Kanady. A čo sa stalo? Otca degradovali z funkcie na radového robotníka a mamu vyhodili zo školstva. Mám pocit, že súčasné odsudzovanie ľudí, ktorí žili v dobe totality sa mi zdá trochu povrchné a zavádzajúce. Súhlasím, dobu môžme odsudzovať, nesúhlasila som s ňou ani ja. Ale ľahko sa kritizuje teraz, keď sa doba zmenila. Ľahko sa teraz obviňuje, že ten a ten spolupracoval s tým a s tým, robil to a to, že bol absolventom VUMLu a podobne. Aj môj otec chcel-nechcel ho musel absolovovať. Proti svojej vôli, bez presvedčenia, ale zastával funkciu, ktorá ho k tomu nútila. Mal rodinu a potreboval nosiť domov výplatu. Za to ho mám teraz zatracovať? Žil v čase, kedy moc na výber nemal, ak chcel žiť bezkonfliktne. Keby sa bránil, čo by dosiahol? Tiež mi často ide na nervy, keď počúvam súčasné kritiky na mnohých československých umelcov, že boli "hviezdami" za totality a že sa hrabú po sláve aj teraz. A prečo nie? To, že sa prispôsobili zmene režimu je hriech? Ak je raz talent a spievalo alebo hralo mu/jej to za totality, tak prečo by mal zavrieť svoju kariéru do kufríka s červenou hviezdou a odísť zo scény? Koľkí súčasní vážení podnikatelia doma tajne ukrývajú ako relikviu stranícku knižku? A kto ich vyháňa z podnikateľských kruhov?
Sme teraz presvedčení, že žijeme tú správnu dobu? Že všetko je tak ako má byť? Že nerobíme chyby a skutky, za ktoré sa nikdy nebudeme musieť hanbiť? Ako nás bude hodnotiť ďaľšia generácia a tá ďaľšia... Ako nás raz budú v dejinách hodnotiť, nás, čo sme onoho sedemnásteho vypísali nový rodný list nášmu zriadeniu? Nebudú mať voči nám, žijúcim už v demokratickej slobodnej spoločnosti žiadne výhrady? Sme tak skvelí, že obavy nie sú na mieste? Nenesie aj táto doba na svojom chrbte vrecia s rôznymi "praktikami", za ktoré raz budeme kritizovaní? Neuvedomujeme si, že raz sa nám môže stať presne to, ako režimu pred Nežnou? AKo sa budete brániť? Nenapadá vám, tiež to , o čo teraz ide mne... že človek nemôže za to v akej dobe, v akom režime žije. Často má málo možností , aby niečo zmenil a pritom nepoškodil sebe, svojej rodine. Nie všetci sa rodíme s vlajkou revolucionára v ruke. Nie všetci máme gény rebela a odvahu štrajkovodcu.
Život je rieka, ktorá plynie. Režimy sa striedajú, ľudia zostávajú... Sme bábky, ktoré sa narodili a na javisku svojho života a musia hrať. O kulisy sa zväčša postará niekto iní. Nemáme všetci dar byť vodcami... Ryba vždy smrdí od hlavy, politika bola, je a vždy bude čudná hra. Každá zmena režimu niekomu polepší, niekomu o čosi menej. Každá zmena prináša aj svetlo aj novú tmu. Máme slobodu, ale ako som včera zachytila jeden výrok v telke - nenajeme sa z nej. Môžeme cestovať , ale koľké percento z nás si to môže dovoliť využívať? Sloboda rozväzuje ruky aj morálke a demokracia sa často mení za slogan- robím si čo chcem. Desí ma kriminalita, ktorej hranice sa čoraz viac posúvajú k detskému veku, mráz mi chodí po chrbte z drogových závislostí, správy o kadejakých finančných špinavostiach ma už nebaví ani sledovať. Aj v tomto režime sa "sviniam" pri koryte darí, myslím, že to sa oproti minulému režimu nezmenilo.
Vyrástla som ako iskrička, pionierka a viazala som si aj zväzácku kravatu. Priznávam, že som tieto uniformy neznášala a nebavilo ma to. Tlak školy však vždy moju nechuť zvládol a poslušne som pochodovala, tak ako tisíce ďaľších. Do žiadnej strany som nikdy nevstúpila, nelákalo ma to. Preplávala som z jedného režimu do druhého a zvykala som si postupne na nové pravidlá, nové ceny, nové vzťahy, nezamestnanosť, slobodu aj demokraciu. Všimla som si, že sa začalo vyostrovať pravidlo"kto z koho" a to mi nikdy sympatické nebolo. Konkurencia má aj nekalé praktiky.
Možno som nepodala správne to, čo som mala na mysli. Do takýchto tém sa nezvyknem púšťať, aj keď vo mne kadečo rezonuje. Možno to je stále pozostatok doby minulej, kedy sme si myslieť mohli hocičo, len sme to nemohli vysloviť, napísať... Chcela som len poukázať na to, že po bitke je každý generál a že kritizovať je omnoho jednoduchšie ako mať pravdu. Chcela som poukázať na to, že náš dátum narodenia nás predurčí k tomu, v akej dobe, v akom režime žiť budeme. Chcela som poukázať na to, že z môjho pohľadu - na tom nič nezmeníme. Takže, keď sa zmení doba, nezdá sa mi celkom férové tak odsudzovať tých, ktorí si život odžili v inej dobe, trebárs v totalite, pretože mnohí naozaj len "žili", lebo iné im ani neostávalo. Samozrejme, že isté "vyhrotené" praktiky režimu tvrdo odsudzujem. "Eštébácke" sú mi špeciálne proti srsti a tam si myslím, že dôvod na odsudzovanie je na mieste. Donášatctvo vidím zjednodušene v mojich očiach ako "riťolezectvo", za účelom vlastného prospechu. Opakujem, je to zjednodušený pohľad. Smola, že aj v slobodnom a demokratickom Slovensku tiež existujú kadejakí "riťolezci", tiež si vystieľajú svoju cestu vpred bonzovaním. Aj tadiaľ vedie často cesta k úspechu.
Slávime dvadsať rokov slobody, demokracie. Slávime, oslavujeme . Určite sme urobii obrovský krok vpred, akurát občas mám pocit, že je to tanečný krok - "kroksunkrok", raz doprava, raz doľava a potom otočka...
M. Engelová:
Pravda je večná, poznanie sa mení.
Bola by katastrofa, keby sme si tieto dva pojmy splietli...
