Najprv sa pochválim. Už sa správam ako ozajstný dospelácky pes. Prestal som cikať v byte, dokonca ani to druhé už tam nerobím. Podľahol som čaru venčenia. Niekedy je to ohromná zábava! Ale dnes? Môj pániček so mnou vyrazil hneď ráno, ešte som zo seba otriasal zvyšky sna a už ma bral vonku. Stál som pri vchodových dverách paneláku a hľadel som na tú spúšť, nevedel som pochopiť, čo sa to stalo, že všetko je také divné biele a mokré. Veru, nechal som sa dosť dlho prehovárať a podľahol som len ťahaniu vodítka. Pániček bol neúprosný. Nechcel som ho sklamať a tak som vykročil.
"Neboj Beny, veď to je len sneh, neboj, poď ideme cikať a pôjdeš zase domov", povzbudzoval ma, ale mne sa ten pocit pod labkami vôbec nepozdával. Mokrý, chladný a zvláštne mäkký. Doma som počul, že hovoria čosi o čľapkanici, čo ja viem, či to je tá čľapkanica. Uff, ráno som to ledva zvládol, ani cikať sa mi nedarilo, neviem, prečo to po mne pániček tak tvrdošijne žiadal, akoby už nebola zem dosť mokrá.
Ej, či som upaľoval domov, keď sa mi to predsa podarilo! V rýchlosti behu na druhé poschodie som dnes spravil rekord. Utreli mi labky a ja som unavený s plnou hlavou otázok zaľahol nazad do pelešku. Juj, či tam bolo dobre. Sucho, teplo. O chvíľu sa mi už snívalo o lúke plnej kvietkov.
Dlho som sa teplu a suchu netešil. Tentoraz zavelila panička" "Beny, ideme von, ideme cikať", och, žeby zase? No, musím uznať, že už ma začínalo tlačiť. Nedá sa nič robiť, keď panička zavelí, nemám inú možnosť, len poslušne stáť, kým ma nenavlečie do postroja a najnovšie aj do vetrovky. No, moje šteňacie nervy! Ešte, že má vzor vojenských maskáčov a tak si nepripadám úplne ako šiši. Hm, musím uznať, že ma to chránilo pred tým, čo padalo zhora, stačilo, že mi to padalo na holú hlavu.
Stál som znovu dlho na schodoch a ticho som protestoval. Hľadel som na paničku prosebným pohľadom a v očiach som mal otázku, či to fakt myslí vážne. Myslela. Musel som znovu do tej ... hm, vari čľapkanica sa tomu hovorí, však? Najprv som hľadal kraj chodníka, kde presvital betón, síce mokrý, ale bez tej hnusnej kaše. Po chvíľke som si trúfol aj do trávy. Tam bolo zase čosi iné. Biele, tiež studené, ale celkom ma to zaujalo. Strčil som do toho nos, och, sranda, veď to šteklí. Olizol som, hm...dá sa, aj smäd uhasí. Chuť? Taká zvláštna, musím uznať, že kuracie mäsko chutí lepšie.
Uľavil som si, čosi som preventívne aj označkoval a pustil som sa šantiť v tom bielom čude. Skákal som, doprava, doľava, otočka, dopredu, dozadu, otočka a znovu som strčil nos do toho zvláštneho snehu. Zistil som, že je to super zábava a tak som skákal, šantil, nohy som mal čoraz mokrejšie, ale nech! Nechápem síce, prečo sa panička tak smiala, neviem, čo bolo na mojej zoznamke so snehom také smiešne. Nezazlievam jej to, nech sa smeje!
"Domov Beny, poď ideme už domov", zavelila zrazu. Teraz, keď sa mi začína páčiť, keď už som viac mokrý ako suchý, teraz mám ísť domov? Skúsim paničku ignorovať, možno si to rozmyslí. Vykročil som k stromu, hádam pochopí, že tu mám ešte isté značkovacie povinnosti. "Beny, domov!", vytrvalo opakuje. Čo už, tak idem, aj tak vždy musí mať ona posledné slovo. Zamieril som teda ku vchodu. "Dobrý Beny, dobrý psík", dostalo sa mi odmeny a ja mám odmeny tak rád!
Doma mi riadne vydrhla labky. Hneď som si ľahol do pelešku, padla na mňa akási únava. Ten môj dnešný zážitok s bielym studeným čudom mi dal zabrať... Už mi klipkajú oči, počujem šuchot klávesnice, celkom dobre ma to uspáva. Verím, že sa mi bude niečo pekné snívať. Haf, tak dobrúúúú...
