A tak pobehujem po byte a špekulujem. Žhavím mozgové závity. Nič som si neobjednávala, pokiaľ ma pamäť neklame, v dohľadný čas dozadu som sa nezúčastnila ani nijakej súťaže, žeby som sa mohla tešiť na potencionálnu výhru. Zvedavosť mi pridáva na krokoch a ja chodím po byte, akoby som chcela v predstihu zvládnuť sto jarných kilometrov. Tých 15 minút sa nejako vlečie, keď človek čosi čaká, razom sa čas spomalí, poznáte to, však?
Zrazu zvonec na dverách, dosť rázny, vyplašil ma v mojich zvedavostných úvahách. Čakala som, že dotyčný poslíček mi zavolá a ja si po zásielku zídem k autu. Otvorím dvere, na prahu stojí mladý muž a v ruke drží krabicu. Môj pohľad musí stále iskriť zvedavosťou, mladík to na mne vidí, usmeje sa, podá mi krabicu a pýta podpis za prevzatie. S úsmevom odchádza, prajem mu narýchlo príjemný zvyšok dňa, usmievam sa, už viac menej iba pre seba.
Balíček ukladám na linku a netrpezlivo nožom prekrajujem lepiace pásky. Zastaví sa mi dych, padne sánka. Vo vnútri z celofánu na mňa žiari krásne červené srdce! Je to prútený červený košíček v tvare srdca, ktorý je nahusto vyložený tmavo červenými karafiátmi, vidno len hlavičky. Pomedzi je ešte červená slamená tráva, či ako tú strapatú ozdôbku nazvať.
Rozbaľujem a mám pocit, že mi ruky akosi kľavejú, to asi tou zvedavosťou, ktorá naberá na obrátkach, pretože navrchu srdca je obálka. Pripadám si ako v "romantikuš" filme. Vyberám kartičku a na nej stojí: "Posielam pusinu a malého Valentínka". Odosielateľom je môj bráško. Záhada vyriešená! Je odo mňa vzdialený cez 200 km a tak mi poslal túto nádheru cez kuriéra. Práve som sa dozvedela, že taký istý pozdrav dostala aj maminka.
Som taká dojatá, že som nezastavila slzu. Slzu šťastia, že mám takého brášku. Slzu dojatia, že mu stojím za to, aby také čosi zariadil. Slzu radosti, že si spomenul, slzu nadšenia, ako je príma mať príma brášku...
Peťko, ľúbim Ťa a ďakujem!
