"Puk"... ruka mi vyletela nekoordinovane kdesi do vzduchu, vrchnák z kečupovej fľaše vyletel ako z pravého francúzskeho šampanského. V sekunde bolo vymaľované. Sekunda ticha a rozplakala som sa. Myslím, že väčšinu gazdiniek by pohľad, ktorý sa mi naskytol, rozplakal tiež. Nechápem, kde sa v tej "heinzovskej" fľaši zobralo zrazu toľko kečupu. Rozkycol sa po celej chodbe.
Len pre ilustráciu uvediem, že hnusné, umakartové, panelákové, chodbové skrine sme rok predtým svojpomocne tapetovali krvopotne zohnaným režným plátnom. V chodbe bola aj vešiaková stena, a z dôvodov miesto šetriacich, aj chladnička. Ciagle kečupu rozprsknuté po mojom milovanom režnom plátne, zavesené vetrovky s novým kečupovým vzorom, po zemi samá červená bodka, akoby koberec chytil osýpky. Samozrejme, že na rozrobený obed som v sekunde zabudla. Prvý sa (z potlačovaného smiechu, darmo...chlap) prebral manžel a vliezol do svojho náradíčka, aby našiel čosi, čím by tú kečupovú nádielku mohol zoškrabávať. Nakoniec pri režnom plátne zvíťazila tenučká žiletka, ktorou milimeter po milimetri kečup sťahoval. Ja som za ním nastúpila s miskou, v ktorej som mala rozrobený akýsi saponát a jemnou hubkou som dočisťovala pozostatky po manželovej chirurgickej operácii. Vetrovky boli najmenším problémom, skončili okamžite v práčke. Koberec sa dal tiež pomerne rýchlo zvládnuť, najviac sme sa natrápili s tými dvierkami skríň.
Keď sme sa už z kečupového šoku ako - tak spamätali, slzy som vymenila za nemiestny smiech. Zrazu sme si uvedomili, že stále sme nenašli vrchnák z fľaše. Hľadali sme, hľadali no márne. Hľadali sme už aj vo vreckách vetroviek, vymýšľali sme absurdity, kde teda mohol zaletieť. Dávno sme to nechápajúc vzdali, takmer už aj na zážitok zabudli. Snáď po roku sme išli meniť chladničku. Odsunuli sme ju a vrchnák bol zrazu na svete. Strelil do tej mriežky, čo má chladnička na zadnej strane. Nakoľko medzi stenou a chladničkou sme mali pomerne malý priestor, nikomu nenapadlo, žeby ten potvoriak si to namieril práve tam. Vtedy sme sa znovu schuti zasmiali a skrútení od smiechu sme spomínali na kečupové šampanské a náš nástup na odkečupovaciu brigádu, namiesto konzumácie chladnúceho obedu.
Je pravdou, že toto je už naozaj veľmi stará spomienka, ale pravdou je, že odvtedy som domáci kečup nerobila. Viem, že chybou bolo, že v snahe, aby to pekne vyzeralo, tak som časť dávky kečupu nalievala do starých fliaš z kečupov z obchodu. Myslím, že také vrchnáky asi horšie držia, pretože kečup, ktorý bol v klasických zavareninových fliašach bol v pohode. Napriek tomu som získala trvalú, neliečiteľnú alergiu na domácu výrobu a tak sme celé roky odkázaní na iné značky ako "domáci". Čo keby náhodou? Takú spúšť stačí zažiť iba raz za život.
foto: zdroj Internet
