Neskromne priznám, že som výnimočne na seba aj trochu pyšná, že som odolala okolo mňa jazdiacim autobusom a zostala som na chodníku, spoliehajúc sa na vlastnú energiu, ktorá mi vydržala cez štyri kilometre. Väčšinu cesty som bola nemilosrdne vystavená pichľavým slnečným lúčom, každému metru chládku som blahorečila, vďačná som bola každému konáru presahujúcemu na chodník. Kroky v jeho objatí som si užívala a zbierala silu na nový útok nemilosrdného slnka.
Masáž bola príjemná a príjemný, sympatický je aj masér. Je to taká "človečina". Minule sme si pokecali o vôli, o pozitívnej mysli, porozprával mi pár milých príhod z jeho praxe, pár vtipov... Viem, že na masáži by mal človek skôr ležať ticho ako rozprávať, ale... Ak je pri vás človek, s ktorým sa dobre reční a pocítite príbuznosť krvnej skupiny (ako sa zvykne hovoriť), tak verím, že masáž tým získava bonus. Masér nelieči len telo, ale prispeje aj k pohode duše. Takže kašlem na odporúčania, cha. Musím si hýčkať aj dušu, no nie?
Dnes sme sa nejako dostali k téme včielok. Pán sa venuje krásnemu koníčku - včelárstvu. Za tridsať minút som sa o včielkach dozvedela toľko zaujímavostí, žeby z nich bolo aj na knihu. Vypočula som si niekoľko milých príhod z jeho včelárčenia, ale aj niekoľko smutných. Tak to už chodí, nikdy nie je všetko tak, ako by sme si predstavovali. O tých malých usilovných tvorčekoch hovoril s takou láskou, že som hneď pochopila, aký má vrúcny vzťah ku svojmu koníčku. Myslím, že po dnešnej "lekcii" sa na poctivý medík budem pozerať s väčšou úctou a pokorou.
Keď sme sa takto bavili na tému včielok, zrazu sa mi vybavil jeden zážitok spred mnohých rokov. Nedalo mi a tak som ho pánovi masérovi porozprávala:
Dcérka chodila prvý rok do škôlky. Raz za čas som si dopria z práce deň voľna a vybrali sme sa na výlet do neďalekej Žiliny, ktorú mám veľmi rada. Na takýto výlet sme sa veľmi tešili a vždy sme si ten náš "babský" deň vychutnali do poslednej sekundy.
Mali sme svoje obľúbené miesta, kde sme sa prechádzali, kde sme sa osviežili, najedli, kde oddýchli, dali zmrzku alebo niečo mňamkové. Zväčša sme do Žiliny dorazili vláčikom. Tak tomu bolo aj v oný júlový deň. Natešené sme vystúpili z vlaku a kuli sme plány. Ja som čosi potrebovala z lekárne a tak som sa rozhodla, že to kúpim v prvej lekárni, nech už na to viac nemusím myslieť. Lekáreň sa nachádzala pár metrov od stanice. Tak sme vošli.
Postavila som sa k pultu a dcérka využila oddychový kútik a rozbehla sa, že si ide sadnúť. Neprešlo ani pár sekúnd, keď lekárňou sa zrazu ozval jej hrozný plač štartujúci poriadnym výkrikom. Tak veľmi som sa zľakla, že mi vypadla z rúk peňaženka a doslova skokom som bola pri nej. Spozornela celá lekáreň. Vôbec som netušila čo sa jej mohlo stať. Vyskočila zo stoličky a plakala, plakala. Nemohla som z nej vôbec dostať, čo sa stalo. Potom sa začala chytať za riťku a konečne zo seba dostala, že ju niečo bolí a štípe. Hanba, nehanba, stiahla som jej gaťušky a na riťke som zbadala štípanec . "Aha", povedala uplakaná dcérka a prstom mi ukazovala na zem. Na zemi bola včielka. A tak bolo zrazu všetko jasné. Samozrejme, žihadlo bolo dôkazom. Moje dievčatko si v lekárni sadlo na včelu. Priznám sa, že mi bolo veľmi dcérky ľúto, ale prišlo mi to akosi aj smiešne. Pani magistra bola taká láskavá, že mi podala tampónik namočený v nejakej dezinfekcii a tak som ubolenú riťku ošetrila. Vyšli sme z lekárne, plač už nebol taký úpenlivý a bolestivý, ale bol. "Ideme nazad domkov?", spýtala som sa so strachom, aká bude odpoveď. "Niéééé", znelo rozhodnejšie ako som čakala. Moja hrdinka si na lavičke oddýchla, ja som inkriminované miestočko fúkala, hladkala, dávala obklady (dali mi fľašku so studenou vodou s pár kvapkami akéhosi alkoholu),kým sama nepovedala: "Tak už poďme do tej Žiliny". Zasmiala som sa, vysvetlila som jej, že v Žiline už sme, že teda ideme do mesta. O chvíľu už zabudla na tragický úvod nášho výletu a obzerala výklady, lízala zmrzlinu a pusa sa jej nezastavila.
Prešli roky, ani neviem, či si na to sama spomenie. Ale asi áno, musím sa jej opýtať. Dlhší čas po tejto boľavej skúsenosti sa vždy pozerala dobre na stoličku, na ktorú sa chcela posadiť. Istota je istota, cha. Istý čas mala pred včielkami mimoriadny rešpekt a keď nejaká okolo nej poletovala, občas vypadla aj nejaká tá strachová slza.
Takže, milí priatelia, z tejto našej skúsenosti plynie poučenie, že včely sú všade. Uštipnúť vás môže hoci aj v lekárni...
Pán masér si ma vypočul, zasmial sa. Pospomínali sme obaja, čo kto o liečebných účinkoch včelieho žihadla vie, urobili sme si srandu, že keď ho pri práci poštípu, že má terapiu zdarma. Veď niekto si takú liečbu musí platiť, cha. Minúty utekali a čas vyhradený na masáž ukončil pomyselný úder gongu.
Poďakovala som sa, rozlúčila, overila budúci termín, zaplatila a vybrala sa horúcim mestom domov. Horor, potili sa mi aj zuby, cha.
Už teraz sa teším o čom si pokeciame na budúce.
