
Včera večer som varila studeno a tak moje kroky vedú na balkón, skontrolovať, či "sadlo". Hurá, je to v poriadku, drží ako sa patrí. Už sa teším, ako si manžel pochutí, s pár kvapkami octu a s mladou cibuľkou. Nepohrdnem ani ja, studeno (huspeninku) máme radi obaja.
Káva vypitá do poslednej kvapky, zatiaľ sa jej účinok nedostavil. Za oknom sivé počasie, vo vetre tancujú nesmelé snehové vločky. Mám dojem, že sa mi sníva, znovu ide snežiť? Nie! Prosím, už nie! Obzerám z okna kopce Malej Fatry, sú poprášené čerstvým snehom, vyzerajú ako pocukrovaný koláč.
Nemám rada leto v marci, nemám rada zimu v apríli! Uvedomujem si však, že bezdôvodne si apríl nevyslúžil prívlastok "bláznivý". Frflem si len tak pre seba.
Ticho bytu zrazu pretne nástojčívý zvuk zvončeka. Beny vyletí ako keby mu pod zadkom vybuchla rozbuška a celý natešený beží k dverám, vydavajúc radostné zvuky. Miluje návštevy. Opatrne hľadím cez kukátko, zvedavá, kto nás poctí návštevou. Spoznávam, je to pani poštárka. Otváram, sprevádzaná Benyho veselým poskakovaním, preberám obálku, takú tú "pufkavú", aby chránila obsah. Poďakujem sa, nútim Benyho aby sa vrátil do bytu, lebo medzitým sa pustil dole schodmi. Zvedavo hľadám odosielateľa.
Jéj, moja priateľka Helenka, moja internetovopísmenková priateľka z Kľaku! Niekedy v minulosti by som neverila, že aj bez osobného kontaktu sa môže vyvinúť krásne priateľstvo. Vyvinulo sa a nie jedno. Helka patrí medzi tých "skalných", v kontakte sme už cez dva roky. Hoci sme sa ešte naživo nevideli, vieme o sebe celkom dosť. Nie raz sme si navzájom bútľavou vŕbou, podporíme sa, poradíme si, odovzdáme skúsenosti, podelíme sa o svoje radosti, zveríme sa s tým, čo nás trápi... Verím, že raz to vyjde a spoznáme sa aj osobne.
Otváram, vlastne driapem obálku, zvedavosť zvíťazila nad stratou času siahnuť za nožnicami a tak zápasím s prstami. Ukazuje sa obsah. Sáčok a v ňom čosi ružové, mäkkučké. Papučky! Krásne papučky pre moju očakávanú vnučku. Nachádzam aj lístok s pár slovami, ktoré zahrejú moju dušu. Som dojatím celá bez seba a moja citlivá duša sprchuje líca.
Sadám k počítaču a snažím sa vydolovať zo seba slová vďaky, hoci stále mám pocit, že tie správne slová nenachádzam. Helenka reaguje okamžite, prekvapená, že robím z toho takú "vedu", že vraj, veď ide o maličkosť...
Maličkosť? Nemyslím si...
Čo som to v úvode spomínala? Že deň "blbec"? Mýlila som sa. Hoci obloha zostáva zamračená, v mojom srdci slnko svieti. Heli, ďakujem...
PS: neviem upraviť fotku, ktorá je na možnosti blogu príliš veľká, preto som z nej "odstrihla" len jednu papučku