Drala som školské lavice prvého stupňa základky, keď rodičia dostali "ROH-ácku" dovolenku do NDR.
(Pre mladšie ročníky: ROH - Revolučné odborové hnutie, informácie nájdete na nete, NDR - Nemecká demokratická republika... objasňujem pre istotu).
Cestovali sme našim čokoládkovým poľským fiatom. Otca som vždy považovala za dobrého šoféra s dobrými orientačnými schopnosťami. Nakoľko od mala som v nich nevynikala, tak som ho preto obdivovala. Až raz...
Cesta po Berlín prebiehala v absolútnej pohode. Auto výnimočne poslúchalo, nálada posádky správne preddovolenková, občasné zastávky nám spestrovali pomerne dlhú trasu. Dostali sme sa do Berlína. A vtedy to prišlo.
Berlín nebola konečná, mesto sme mali len "prebehnúť". Podrobnosti už neviem, no podstatné je, že sme sa ocitli kdesi v centre mesta. Otec sa najprv tváril akoby postupoval podľa plánu.
Zvedavo sme vykúkali z okna a obzerali sme veľkomesto. Naša "obhliadka" Berlínom však trvala akosi dlho a ja som si spolu s maminkou všimla, že ten Berlín je akýsi jednotvárny, že pohľad z okna sa moc nemení, všetko vyzerá nejako rovnako. Bráškovi to bolo jedno, ten spal.
Veľká križovatka, nejaké obchody, hotely, domy.... akýsi park s veľkým pamätníkom a znova to isté. Netušili sme, že otec si to už dávno všimol, a že v ňom už šijú všetci čerti, lebo sa nemôže z danej, akoby začarovanej trasy dostať.
Ozvala som sa: "Ten Berlín je nejaký nudný, všetko je rovnaké...", to som nemala! Stúpila som v sekunde na kobru bosou nohou. Vtedy to v otcovi prasklo a spustil nahlas všetko, čo kvôli nám - deťom v aute - preháňal potichu iba svojou mysľou. Maminka ho upoznila, nech sa krotí, to len priliala olej do ohňa. Pochopili sme, že treba zostať ticho a veriť, že ten nudný Berlín raz opustíme...
Po nejakej hodinke neželaných okružných jázd nás predbehla policajná motorka a policajt nám naznačil, že máme zastaviť pri krajnici. "Ešte aj toto!" zašomral otec. " Porušil si niečo?" opatrne, takmer pološeptom sa opýtala maminka. Odpovede sa nedočkala, lebo pri otcovom okienku už stál mladý policajt a začal sa s otcom rozprávať. Moja nemčina bola vtedy v plienkach a tak ja som takmer nič nerozumela, otec však komunikoval plynule.
Po krátkom rozhovore , sprevádzanom úsmevmi na oboch stranách aktérov komunikácie, otec zatiahol okienko a naštartoval.
Aj bez vysvetlenia sme pochopili. Motorka s ohľaduplnými policajtami vyštartovala a otec sa bez akéhokoľvek komentára nalepil na jej zadok. V policajnom doprovode sme sa dostali na výpadovku z mesta.
******
Pre vysvetlenie musím ešte doložiť: policajti si nás pri toľkých okružných jazdách všimli, videli "inostrancov", pochopili, že blúdime a tak sa zľutovali. Boli sme pre nich aj vtipná vložka v službe, pretože naša značka na aute bola "LMA"... nemecky hovoriaci už iste tušia, v nemčine je to skratka - "oblíž mi *** ".
Práve vtedy rebríčky hitparád valcovala pieseň s refrénom " eL-eM-AA"...
Ktovie, možno sme dvojkolesové GPS s posádkou dostali práve vďaka našej ešpézetke, ktorá chlapcov poriadne rozosmiala...
Na záver nášho konvoja sme policajtom zamávali a pokračovali šťastne v plánovanej trase. Oni sa vrátili nazad do mesta a možno zachraňovali ďaľších poblúdencov.
******
Cha, vtedy sa nám o dnešných GPS mohlo len snívať vo verneovských snoch...
