V ruke drží vôdzku a pred ním pár metrov na chodníku si vykračuje veľká žaba. Vravím si, videla som už toho dosť, ale venčiť žabu, to veru ešte nikdy... Zvedavosť zvíťazila, nedalo mi a zostala som na balkóne sledovať situáciu. Pozerám, oči mi vypadávajú z jamôk, ústa hrajú úsmevom. Zrazu sa k mladíkovi blíži pes.
Aha, jemu je určená vôdzka! Žabka sa do scenára dostala len náhodou! Pes si žabku nevšímal, rozbehol sa znovu po tráve a chalan pomaly kráča za žabou, ktorá občas zastane, akoby si chcela trochu oddýchnuť. Po oboch stranách chodníka je trávnatý porast, ale žabka si vykračuje noblesne práve po betónovom chodníku. Naozaj krásny pohľad a mňa veľmi mrzí, že som nemala možnosť situáciu zachytiť aj na fotoaparát. Aj takúto tvár môže mať obyčajné sídlisko...
