Ďalší deň si dopriavame dlhší spánok, spomienky na včerajší deň v Hunze sú ešte príliš čerstvé. Okolo obeda sa výdatne posilnení obrovskou porciou kebabu z baraniny a ryže vydávame za dlhovekým pamätníkom čias dávno zapadnutých prachom a matnými spomienkami. Sadáme do dodávky a vydávame sa prašnými cestami za stojacim kargahským Buddhom zo siedmeho storočia. V Pakistane je unikátom svojho druhu a je posledným známym dochovaným monumentom na západnej pomyselnej hranici impéria, v ktorom vznikol budhizmus. Prechádzame niekoľkými dedinkami, až napokon šofér zastavuje na mieste, kde končí aj cesta. Posledný kilometer absolvujeme peším výstupom po cestičke pre miestnych pastierov. Prichádzame ku zrázu, kde niekoľko desiatok metrov pod nami tečie horská bystrina a oproti na skale zbadáme usmievať sa osvieteného muža. Dojem z krásneho výtvoru starovekých majstrov, do skaly vytesaného Buddhu, kazia len v akomsi päťuholníku vyvŕtané diery po jeho obvode. Ako sa neskôr dozvedáme, Angličania mali v úmysle v roku 1947 tento umelecký skvost odniesť do svojho múzea v Londýne. Z časových dôvodov pred vznikom Pakistanu a Indie túto krádež našťastie nestihli zrealizovať. Sadáme si pod rozkvitnutý strom a vychutnávame si božský kľud len občas prerušovaný bľačaním oviec. Cestu späť absolvujeme príjemnou prechádzkou vo svižnom tempe. Stretáme množstvo detí, ktoré nedočkavo žobrú nejaký ten suvenír a obchádzame zopár miestnych obchodov. V jednom z nich sa na nás z plagátu hrdo usmieva Usáma bin Ládin. Podvečer nakupujem pohľadnice a snažím sa pre svojich najbližších skomoliť zopár povzbudivých viet. Zaspávame s pocitom Cortéza, ktorý síce dobyl ríšu Mayov, ale nikdy nenašiel vysnívaný poklad. Videli sme, ale ešte dlho nebudeme chápať, čo sme prežili.
