Cesta - necesta do Budmeríc

Aj keď rozum mi hovoril, že nemám preberať zodpovednosť za cudziu opitú kozu, čo sa po ceste niekde zatárala, nemohol som sa svojim obavám ubrániť. Poprosila ma o pomoc, ja som jej ju sľúbil, sám som alkoholik a mal som predpokladať, že je to v jej stave príliš veľké riziko, cestovať do neznámych končín bez sprievodu. Dnes, keď je Katka už skoro mesiac u nás, tak sa už aj dokážeme zasmiať nad jej „túrou“, aj keď do smiechu to nie je. Toto je Katkin opis tých udalostí bez úprav a prikrášlení. Možno pomôže iným ženám začať odznova.

Mám 36 rokov, dcéru, ktorá má šestnásť rokov a som alkoholička. Mám síce šestnásťročnú dcéru, ale prakticky ju nemám, pretože už štyri roky ju vychováva môj otec, u ktorého aj býva. Po rokoch intenzívneho pitia, častého sťahovania z podnájmu do podnájmu, keď už väčšina ľudí z môjho okolia vedela, že pijem a po bitke od môjho vtedajšieho „priateľa“, ktorá skončila sýtomodrým sfarbením celého tela, rozbitou hlavou a korzetom na krku na strane jednej a povrchovou bodnou ranou a trestným oznámením na strane druhej, som sa rozhodla odísť z môjho rodiska a začať niekde inde a úplne odznova. Využila som ponuku môjho kamaráta a ctiteľa z detstva a odišla som do rodnej dediny mojej mamy, kde som trávievala každé prázdniny a väčšinu víkendov počas roka. Pôvodný „relaxačný a ozdravovací“ pobyt sa pretransformoval do partnerského vzťahu a rozhodnutia presťahovať sa do dedinky vzdialenej 150 km od môjho rodiska. Vtedy tam už bývala moja mama -„tiežalkoholička“ a „uždôchodkyňa“, čo znamenalo, že už môže piť bez obavy zo straty zamestnania. Moja, vtedy dvanásťročná, dcéra sa nechala počuť, že ona teda do žiadneho zapadákova, kde sa kúri pevným palivom a bývanie pripomína celoročný pobyt na chate, rozhodne nepôjde. Prehltla som svoje „a to teda pôjdeš, keď Ti to ja poviem!“a prijala som ponuku môjho otca, že sa postará o jej opateru a výchovu. Vzhľadom na silnú citovú väzbu medzi nimi a moje večné finančné suchoty som usúdila, že pre vývin mojej dcéry bude optimálnejšie prostredie, kde sa počas svojho detstva cítila najviac doma a mala všetko, aspoň materiálne, čo potrebuje, keď už má matku, na ktorú sa nedá spoľahnúť. A tak som tu už štvrtý rok, Katku vychováva môj otec (pokiaľ teda nepokladáte za výchovu každovečerný telefonát a sporadické vzájomné návštevy zo strany matky), no a kto by už len predpokladal, že jej maminka si pije veselo ďalej?
Môj otec a sestra ma občas navštívili so zámerom dostať ma na liečenie, čo som radikálne odmietala. Desaťtýždňovú protialkoholickú liečbu som dobrovoľne absolvovala pred siedmimi rokmi a po ukončení som spokojne pila ďalej. Až tak spokojne nie, pretože som mala o desať týždňov väčšie dlhy a menšiu nádej na zamestnanie.
Pred dvomi rokmi moja mama zomrela. Udusila sa obsahom žalúdka. To, čo malo byť pre mňa jednoznačným impulzom pre stop alkoholu, bolo dôvodom na pravidelné pitie. O dcéru bolo postarané, zamestnanie nevhodné, ak vôbec nejaké, peňazí málo, dlhov stále viac, liečenie nepomáha, tak čo by som nepila? V malej dedine na juhu zohnať víno bez peňazí nie je žiadny problém. Ani som sa nemusela až tak hanbiť, veď tam pijú skoro všetci.
Od septembra minulého roku som ostala znovu bez práce. Surfovala som po internete, hľadala prácu, chcela som skúsiť zahraničie. Už som mala kúpenú letenku („požičal“ mi na ňu môj otec), keď asi týždeň pred odletom ma moji blízki odhovorili od odchodu. Je pravda, že fyzicky som na tom nebola najlepšie, slabá, chudá a s mojou krivou chrbticou pracovať v sklade asi nebol ten najlepší nápad.
Pri tom surfovaní som sa dostala na Vladov blog, od ktorého som sa akosi nevedela odtrhnúť. Niekoľko dní som veľakrát do rána čítala príbehy závislých detí a reakcie ľudí na články. Aj som chcela tiež reagovať, no do krátkej reakcie by som to, čo som potrebovala vypovedať, nevedela vpratať. Bola som ako v tranze, stále som „môjmu chlapovi“ čítala úryvky z článkov a rozmýšľala som, čo by sa stalo, keby som sa mu ozvala so svojim problémom. Odrádzalo ma, že Vlado pomáhal prevažne deťom, medzi ktoré už, minimálne vekom, dávno nepatrím. Čo si o mne pomyslí? V jeden sobotný podvečer som sa rozhodla, že to risknem. Prinajhoršom mi neodpíše. Naliala som si ďalší pohár vína a začala som písať mail. Najskôr strašne dlhý, postupne som ho okresávala. Snažila som sa byť objektívna a kritická voči sebe. Nazvala som sa „stratenou existenciou“, ktorá si nevie rady sama so sebou, je sebecká a nemá kúsok pevnej vôle. A čakala som na odpoveď. Hodinu, dve, tri. Dolievala som si víno a okolo deviatej večer som už bola taká smelá, že som p. Schwandtnerovi zavolala. Pripamätal si ma tým, že moju dcérku vychováva niekto iný. Povedal mi, že musí o mne dlhšie rozmýšľať, aby som zavolala na druhý deň. Na druhý deň som ale bola triezva a telefonát sa posunul o pár dní. Pozval ma k nemu do Budmeríc, dokonca sa pýtal, či budem mať peniaze na cestu a ja som bola od radosti celá bez seba. Zavolala som ockovi. Mal radosť, že mám aspoň snahu hľadať riešenie, ale z jeho hlasu som cítila, že veľkú mieru úspešnosti tomu nedáva...a poslal mi peniaze na cestu. Nevedela som sa dočkať soboty.
Mala som priateľku z liečenia, ktorá jediná z nás vydržala abstinovať. Teda abstinovala šesť rokov, kým jej nediagnostikovali rakovinu. Potom si vypila. Pila pár dní a išla znovu na liečenie. Absolvovala operáciu, chemoterapiu, ožarovanie a keď jej začali rásť vlasy a všetko vyzeralo byť OK., išla na pravidelnú kontrolu. Našli jej ďalší nádor. Vypila si hneď v Bratislave a vo štvrtok v noci prišla rovno ku mne. V piatok a v sobotu sme pili, plakali a ľutovali sa navzájom, aký máme strašný život a nikto iný už nemôže mať ťažší. Ja víno, ona vodku. Nič lepšie nás nenapadlo. Mrzelo ma, že som nešla do Budmeríc, ale dohodli sme sa, že odcestujeme v nedeľu a keďže ona bývala neďaleko, sľúbila mi, že pôjde so mnou. Vtedy mi to pripadalo ako geniálne riešenie. Nastúpili sme do autobusu aj s fľašou vína „na cestu“. V polovici cesty nám bolo treba tak na záchod, že sme sa rozhodli vystúpiť v najbližšom meste. Ako zamestnankyňa železníc mala cestovné zadarmo, tak sme čakali na najbližší vlak. Dve hodiny. Samozrejme v bare, veď bola zima. Zvyšok cesty mi ubehol v polospánku. Prebrala som sa pri prestupovaní v Bratislave, keď som spadla na koľajniciach a rozbila som si koleno. Pondelok sme prespali, zobudili sme sa podvečer a dali si niečo „na poprávku“. Nie veľa, nebolo treba, ja som už týždeň takmer nejedla a zaujímala ma iba posteľ. Zaspávala som s odhodlaním, že ráno cestujem do Budmeríc. S vedomím, že som zase zlyhala a že ma Vlado vôbec nemusí prijať. Ale chcela som to aspoň skúsiť. Zobudila som sa a cesta do kúpeľne mi pripadala ako vysokohorská túra. Celá som sa triasla, bolo mi strašne zle. Nezvládla by som ani cestu dolu schodmi. Znovu sme niečo vypili, za pár hodín mi bolo trochu lepšie, len žalúdok nechcel okrem alkoholu a cigariet nič prijať. Stále som bola slabá, ale pohár s vínom som zdvihnúť vládala. Cestu som presunula na ďalší deň a potom ešte na ďalší a scenár sa opakoval. Síce sa mi podarilo dostať aj nejaké jedlo do seba, ani piť mi už nechutilo, ale môj žalúdok si o tom myslel svoje. Nakoniec som to vzdala a už som len chcela ísť domov. Autobus by som nezvládla, ale priateľke sa, chvalabohu, podarilo zohnať kamaráta s autom. Doma ma „privítal“ môj priateľ. No, milé to rozhodne nebolo.



Teraz som už mesiac v Budmericiach. Už nie u pána Schwandtnera, ale u Vladka. Nakoniec to zobrala sestra s otcom do svojich rúk, zavolali a Vlado bol ochotný nás prijať „na druhý pokus“. Najviac som sa bála, že si ma tu nebude chcieť nechať. 

Pribrala som deväť kíl a nevyzerám už ako nočná mora. Vladko ma hneď zobral na interné vyšetrenie, toho som sa bála najviac. Na moju obrovskú radosť a prekvapenie, všetky hodnoty boli v norme. Pozitívum, s ktorým sa dobre začína nový život.