Ešte sme nikdy neriešili takýto prípad. Tridsať ročný chlapec, ktorý si polovicu života prefetoval, dostal sa do situácií, kde už nebolo žiadne východisko, no napriek tomu vždy nejako prežil a pokračoval, až sa konečne rozhodol skončiť s drogami.
Poznáme sa už desať rokov. Ešte v deväťdesiatom šiestom k nám prišiel so svojou vtedajšou a aj terajšou priateľkou, akože hľadať pomoc. No bolo to úplne inak.
Prišiel, lebo musel!
Bolo treba nejako učičíkať svoju partnerku a aj rodičov - tak prišiel!
Napokon, prečo nie!
Už z diaľky bolo poznať, že ani vo sne nemá v úmysle končiť svoj drogový virtuálny sen. Bolo mu tam príliš dobre na to, aby sa ho dobrovoľne vzdával. Tlaky a výčitky rodiny i partnerky neboli dostatočne razantné. Nikto vlastne ani nečakal, že by to myslel naozaj, len bolo treba niečo robiť. Už vtedy mi rodičia i tá jeho priateľka rozprávali, ako už ďalej nevládzu.
Mala to byť POSLEDNÁ ŠANCA!
Bože, prečo to vždy musím počúvať? Koľko krát ešte počujem o tej poslednej šanci, ktorá sa bude donekonečna opakovať. Všetci vieme, že to nie je pravda, čo sľubuje ten hriešnik, čo ju dostáva.
Nepomôžu moje argumenty a výzvy. Príbuzní síce prídu s veľmi radikálnymi riešeniami, vyhrážkami a povestnými poslednými šancami a nakoniec sami skončia s ovisnutými ušami po recidíve ich potomkov. Láska je mocná, dokáže zachrániť, no aj zabiť! Dlho jej trvá než sa naučí zachraňovať, najprv iba škodí a niekedy aj naozaj zabíja.
Takto to bolo aj s týmto chlapcom. Toľko ho zachraňovali, že ho skoro zabili. No možno práve tak to bolo správne. Nakoniec sa prišiel zachrániť on sám a dobrovoľne.
Je z blízkeho mestečka, preto sme často stretávali ľudí, ktorým ublížil, mnohí ma upozorňovali, čo za vtáka máme doma. Nie je dobré, ak si niekto rieši tieto hriechy vo svojom teritóriu. Je to omnoho zložitejšie, ako keď je ďaleko od zdroja problémov, no v tomto prípade to nešlo. Vybral si nás, poznal ma, ja jeho. Nikdy som mu nič nevyčítal, len som nechcel akceptovať jeho stonanie, keď sa dostal do problémov. Vždy som mu vravel to isté, že tie veci treba kompletne vyriešiť, inak stále bude dostávať facky. Nikto nevie, ktorá z tých faciek bude posledná. Vedel tiež, že ak mu zapáli, vždy môže prísť.
Ľudia z Budmeríc, Častej a aj iných okolitých dedín poznajú naše decká. Chodia s nami aj do obchodov. Predavačky sa vždy opýtajú, či máme zase nového, či novú.
Takto som bol v malom železiarstve a kupoval som nejaký materiál. Je to naozaj malý obchodík a tržby tam asi nemajú bohvie aké. Nemali mi vydať z päťtisícky. Podal som ju Vladovi (tak sa volá ten náš gauner), nech ju ide premeniť. Vo vedľajších obchodoch na tom boli podobne, tak som mu podal kľúče od auta, nech odbehne na benzínku, či na poštu. Predavačka sa nestačila čudovať. Poznala ho, bol známa firma. Vedela o ňom dosť na to, aby bola nervózna už preto, že je v jej obchode. Nevedela pochopiť, čo som to urobil. Bol som v jej očiach nejaký kamikadze. Celý čas, čo bol Vlado preč ma presvedčovala, že mám po aute aj peniazoch. Bolo jej divné, že ja som bol kľudný.
Potom, sa objavil vo dverách, podal mi peniaze a kľúče od auta. Len som utrúsil, že nech si tie kľúče nechá on, lebo bude šoférovať a ja budem veliteľ voza.
V piatok od nás už odišiel. Dokončil svoj pobyt u nás a čakajú ho povinnosti v novom živote. Prišla jeho partnerka a trojročná dcérka. Vzali nám gaunera, rozlúčili sa a odišli.
Všetci máme strach a určite aj on, lebo nič nie je vyhraté. Päť krát počas pobytu u nás bol pobalený a chcel odísť. Všetko sa však vždy dalo do koľají a a on zatiaľ nad drogami vyhráva.
Včera sa tu u nás zastavil, lebo sa prišiel poradiť o veciach, čo práve vybavuje. Naobedoval sa s nami a odišiel. Neviem, ako to bude pokračovať, lebo to naozaj nie je jednoduchá situácia.
Jedna vec je však istá. Čo dokázal, zasluhuje obdiv. Z gaunera sa stal Vlado. Pre jeho partnerku naozajstný partner a pre maličkú Tamarku tatko.
P.S.
Gauner Vlado - na spoločnej fotke, čo máme na blogu, vľavo hore s čiernou briadkou.
