Vierka a hlavne aj jej deti si toto uvedomili hneď na začiatku. Pre ich mamu je dôležité, aby si veci usporiadala v hlave a okrem toho ukázala, že nezostala na kolenách, ale sa pomaly zdvíha. To by mali vedieť aj iné ženy a mamy, že to niekto takto berie, môžu ísť v jej šľapajách.
Vierke som zmenil meno, no nie preto, aby ju nikto nespoznal. S tým, ako píšem vyššie nemá problém ona, ani jej rodina. Vymyslel som jej nové umelecké meno Júlia Fučíková, lebo podobne ako Július Fučík, ktorého už dnešní mladí ľudia nepoznajú, robil možno prvý na svete niečo podobné, ako Vierka. On písal reportáž spod šibenice, na ktorej aj odvisol. Vierke sa to nestane. Ona momentálne vytvára možno výnimočné dielo, v ktorom autenticky on-line opisuje svoj zápas. To ešte nikto pred ňou nerobil. Všetci, pokiaľ viem písali až s odstupom o svojich ťažkých a nepríjemných chvíľach. Takéto zápisky sú dôležité aj pre ľudí, ktorí tento problém sami nemajú, len sa snažia pochopiť myslenie alkoholičky, aby mohli tej svojej pomôcť.
Tak tu to je :
17.08.07
Včera som vytkla Michalovi, synovi, čo bral drogy, jeho slabosť na kamarátov pri pive. Nie som si istá, že vydrží s nimi sedieť a sám si pivo nedať. Vlastne nevytkla, na to dnes ešte nemám právo, iba som sa spýtala, či sa nevystavuje nebezbečenstvu. Podráždene mi odpovedal, že som príliš múdra, lebo sa snažím sama prestať.
Adamovi sa ani neodvažujem povedať, ako mi prekážajú benzínové výpary z jeho motorky. Jelka mu povedala, že budeme z nich nafetovaní a on zareagoval, že možno mama aspoň ušetrí na víne. Nebolo by to vraj na škodu.
Je mi z toho ťažko a ešte dlho bude. Keď si uvedomím, že Adamko je v kritickom veku, kedy hľadá cestu, a cesta stať sa človekom je náročná, potrebuje príklad a pozitívny vzor, ktorý môže obdivovať, je mi hrozne. Pozitívny vzor má v starších bratoch, ale potrebuje mamu, ktorej láska mu pomôže prekonať prekážky stať sa dobrým, múdrym a úspešným. Ako jeho bratia. Večer pred spaním , keď som v poriadku, mi hovorí, že chce byť dobrý, nerobiť nervy učiteľkám, nebyť drzý k Jelke a ku mne. Takúto ťa veľmi ľúbim, lebo keď piješ, hovorí, sa o teba bojím. Veľmi. Koho budem mať, ak sa ti niečo stane? Braňo má Soničku a Jelka Ondra.
Ako som len mohla dopustiť takýto stav ? Je strašné pre rodiča ak dieťa ochorie, alebo sa narodí choré. A zdá sa mi byť neodpustiteľné, ak rodič sám zneistí dieťa, čo možno prirovnať k chorobe. V chorobe je tiež budúcnosť neistá. Musím však veriť v odpustenie, aby som svoj problém zvládla. Nemám predstavu, za aký čas mojej abstinencie sa prestane báť, akú ma nájde po svojom návrate domov. Za aký čas prestane pátravo hľadať môj pohľad, aby sa uistil, že je čistý. Za aký čas nadobudne istotu, že sa na mňa môže spoľahnúť, na moju radu a pomoc. Tú totiž potrebujú i dospelé deti, nieto ešte len dospievajúce. Mám čo robiť, ale nesmiem cúvnuť Ide predsa doslova o ich život. O Adamov i Michalov. Uvedomujem si, že ešte zďaleka nie je za vodou. A riziko návratu a zlyhania zostáva vraj navždy. Musím byť schopná pomôcť. Je to obrovská zodpovednosť, ale sama som sa pre ich život rozhodla, a nemôžem zlyhať.
Nie som predsa fyziologicky chorá. Môj problém je len alkohol, ktorý k zdraviu a životu vôbec nepotrebujem. Naopak. A blbá som bez neho nebola. Je teda šanca, že blbou bez neho prestanem byť. A budem „normálnou“ mamou, akú Adamko chce a potrebuje. Mamu, ktorá mu môže dohovoriť o dôležitosti slušného správania sa. Keď narážam motorkou do výťahových dverí a susedka z prízemia ma nervózne napomína, ospravedlniť sa a ubezpečiť ju, že sa budem snažiť. To nemôžem urobiť, keď mám vypité. „ ...ty, ty mi budeš hovoriť o slušnom správaní“, odpovie mi Adamko. Ty si daj vínko a choď spať. Lebo ako ty vyzeráš, to nie je slušné. Potrebujem s ním hovoriť i o tom, že písať po výťahovej stene je neúcta k práci iných a ničenie majetku. Lenže, aby ma akceptoval, musím byť v „poriadku“.
Aby som mu mohla dodať istotu o zvládnutí učiva pred písomkou, musím byť v poriadku. Aby som mohla vyžadovať výkony na tréningoch, musím byť v „poriadku“. Takých situácií, v ktorých je nutné zásadné usmernenie je u trinásťročného chlapca neúrekom. K tomu musí byť usmerňujúci, teda ja, balvanom istoty. Dodržiavateľom príkladného žitia. No a s tým sa pitie zásadne vylučuje. Nemôžem od neho, od nich, od nikoho iného žiadať to, čo sama nedodržujem. Stotožňujem sa s názorom, že výchova je láska a príklad.
O lásku opitej ženy nie je čo stáť a príklad je to odstrašujúci. Tak prečo? Prečo znovu zlyhávam? Alkohol kradne dušu. Zrejme i rozum. Lebo znovu začať, keď viem, že i jedno pivo, alebo pohárik vína spustí lavínu pitia, je prejavom straty rozumu. Aj v prípade, keby som bola sama. Vlado má pravdu, že ak chcem piť, mám sa odpratať a nekaziť vzduch. To som naozaj schopná zatratiť krásu, vzácnosť rodinného života so skvelými ľuďmi, akými naše deti sú, a opíjať sa ?
Vlado hovorí, že i keď mozgové bunky pôsobením alkoholu odumierajú, tie čo zostali neopotrebované, sa zaktivizujú. Tak budem trénovať, nech mi to netrvá dlho. Už som premárnila dosť času a obrala svoje deti o vzácny príklad, ktorým som pre ne bola.
Adamko tomu snáď ani neverí. Možno sa čuduje, že ma tí jeho dospelí súrodenci napriek všetkému ešte milujú a chcú mi pomôcť. Mám šťastie, že mám také deti, ako správne hovorí Vlado.
