Aj ja dostávam rôzne otázky z tejto kategórie od rodičov, vychovávateľov, učiteľov a často odpovedám na rovnakú otázku rozdielne.
Jednu takúto som položil dnes ráno Snehulienke. Mladá, krásna, mimoriadne nadaná a inteligentná skoro žena, pochádzajúca z veľmi dobrej rodiny, vyrastajúca v prostredí plnom lásky, v dobre situovanej rodine mi odpovedá na otázku PREČO!
Na toto sa ma pred časom pýtali jej rodičia a iba teraz sme sa od kompetentnej osoby – Snehulienky dočkali odpovede. Vtedy, keď jej rodičia položili tú otázku mne, neodpovedal som, lebo všetko, čo by som povedal, by boli iba moje konštrukcie. Bol som si istý, že tá otázka nepatrí mne a nie som ani kompetentný na ňu odpovedať.
Snehulienkina odpoveď by nezapasovala do žiadnej vedeckej „škatuľky“. Napriek tomu, že rodina urobila všetko, aby problémy nenastali, predsa sa vyskytli. Je to iba výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo? Sotva!
Postupne budem klásť tie zúfalé, často rečnícke otázky a uverejňovať odpovede mojich detí, ktoré s odstupom času už dokážu pravdivo a na rovinu odpovedať.
Takže, Snehulienka, prečo?
S drogami som začala možno trochu paradoxne. Pre nezávislosť. Nejakým spôsobom ma to oslobodilo od zmýšľania, ktoré som si zobrala z domu. Nechcela som, aby som v dospelosti rátala tisícky v peňaženke. Doslova ma to odpudzovalo.
Milovala som nedele. Prechádzala som sa po sídliskách. Pozorovala deti, čo sa hrajú s loptou na ihrisku, alebo venčia psov. Matky vešali prádlo na balkóne, z okien bolo cítiť čo varili na obed. Celé to voňalo chudobou. A chudoba vonia zvláštne pochybnou minulosťou, nečakaným potomstvom, lacným nábytkom, vyčerpávajúcou prácou a hádkami o to, či peniaze pôjdu na jedlo, alebo na prací prášok. A s týmto všetkým boli pre mňa drogy spojené.
Boli na každom rohu a ja som sa im nevyhýbala. Páčil sa mi ten systém života. A to, že sa vždy pri tom stane niečo nové, neočakávané. Že ľudia, ktorí drogy neberú, chodia po tých istých uliciach ako ja a nevidia v nich to skryté. Dá sa povedať, že som sa učila to, čo pre niektorých neexistuje.
A pre mňa prestalo existovať všetko ostatné.
Mala som pocit, akoby som sa pohybovala pod povrchom, prenikla do hlbšej podstaty (?). Ľudia sa mi pozerajú do očí a nevedia, že viem, čo oni nevedia. A že vždy mám kam ísť, aj keď nemám kam ísť.
Napĺňalo ma to, dávalo mi to chuť do života, zvedavosť, lebo som vedela, že miest, ktoré som chcela spoznať je veľmi veľa.
Moji rodičia sa o mňa vždy starali. Hlavne mamina, otec veľa pracoval. Dosť bežný scenár. Brat ma mal rád, vždy mi hovoril, aby som sa učila z chýb druhých, že nemám robiť to, čo budem ľutovať. Keď som s ním hovorila, málo vecí bolo tabu. Rozprávali sme sa otvorene. Všetci sa mi veľa venovali. Nikdy som ničoho nemala málo. Nebola som rozmaznaná, ale dá sa povedať, že čo som chcela to som mala.
Keď som začala s drogami, zistila som, že nič z toho som si nezaslúžila. A to ma dosť ničilo.
Neviem prečo to robia ostatní, ale takto to bolo so mnou. Asi som len chcela nájsť odpovede, bez toho, aby som sa pýtala.
No, teraz sa v tom skúsme vyznať! Myslíte, že sa to dá?
