Smutný raj (epilóg)

Povedal som jej, že Španieli sú sráči, a spolu to dokážeme aj takto. Verila mi, lebo po každej procedúre sa jej veľmi uľavilo. Často, keď jej bolo nanovo zle, som ju našiel sedieť nahú v kúpeľni s nohami spustenými v prázdnej vani, triasla sa od zimy a len ticho drmolila, nech jej spravím kúpeľ, aby sa jej uľavilo. Boli sme spolu hore celé dni aj noci. O ostatné deti sa starala Ľudka, moja žena, čo také veci, ako som robil ja z duše neznáša a bojí sa ich. V noci som Melisu dal do spacáku, položil ju na zadné sedadlá v aute, dal jej podušku pod hlavu a uspal som ju aspoň na chvíľu monotónnym zvukom motora. Neviem, koľko kilometrov sme tak najazdili, no pomohlo to. Zobral som ju aj na Rozárku (kopček s kaplnkou), čo je kultovým miestom pre všetkých, čo trpia. Niekedy cez deň, niekedy v noci.

Teraz je tu štvrtý mesiac a už je situácia diametrálne odlišná. Už aj ona verí, že sa to podarí.

Prečo som sa rozhodla napísať môj príbeh? Či bude čítaný alebo nečítaný, šokujúci alebo krutý, či niekoho zaujme, alebo nie ma absolútne netrápilo. Bolo to z čisto sebeckých pohnútok. Začala som to písať hlavne kvôli sebe.

Ak človek, ako ja, žije tak dlho v takých strašných podmienkach, ktoré si on sám vytvoril a celkom dobrovoľne, je neuveriteľné nájsť cestu naspäť. Už nestačí „ iba“ prestať brať drogy. Ja som sa nechcela liečiť, pomaly som čakala na smrť a robila všetko preto, aby čím skôr prišla. Nebyť iných osôb, ktoré rozhodli za mňa a donútili ma, aby som to riešila, dnes by som asi tieto riadky už nepísala.

Moja vlastná mama mi už kupovala truhlu a farbisto opísala môj pohreb. Nezazlievam jej to. Boh mi je svedkom, že som ich natrápila viac než dosť. Mame som zobrala 20 rokov zo života a otec zo mňa tak zošalel, že sa rozprával sám so sebou. A to sú poslední ľudia na svete, ktorým by som kedy chcela ublížiť.

U mňa nastalo obdobie „nebrania drog“. Každý by si myslel, že to je to najpodstatnejšie. No nie je, je to to prvé, ale aj najľahšie. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Keď som už prežila absťáky na sucho, začalo mi byť ešte horšie. Už ma nemalo čo bolieť okrem duše a svedomia. Neviem, či niektorí jedinci zažili takúto bolesť. Ak vás bolí hlava, alebo niečo iné, zoberiete si tabletku, no ak vás bolí duša, musíte s tým niečo začať robiť. U mňa sa to prejavovalo hlbokou depresiou a bolesťou na hrudi. Chcelo sa mi blvať zo samej seba a nevidela som východisko z toho bludného kruhu. Za sebou som nechala ohromnú spúšť, ktorá v mojich očiach nešla nijako zmazať. Ona totiž naozaj ani zmazať nejde, môže sa pozmeniť, či kompletne premeniť. To záležalo iba na mne. Nemám to zo svojej hlavy a pravdupovediac som tomu ani neverila, keď som to počula prvý krát.

Vďaka za Vlada, ktorý sa nedá opiť rožkom a presne vie, čo robí, aj keď medzi nami, nie vždy to tak vyzerá. Systematicky pracoval na niečom, čo mne osobne pripadalo nezmyselné a nelogické. Začal so mnou nakrúcať videokazety, na ktorých som rozprávala o sebe. Ak si niekto myslí, že je ľahké prehrabávať sa vlastným životom tak nie je. Aj pre takého narcisa a sebeckú sviňu akou som ja. Našťastie sa mu podarilo niečo, o čom mne sa nikdy ani nesnívalo. Začínať premieňať moje negatívne veci na pozitívne.

A to najdôležitejšie - ukázal mi, že existuje budúcnosť aj pre mňa. Ten fakt, že by som ja mala nejakú budúcnosť som dlho odmietala. Postupne sme sa prehrabávali mojím životom a musím uznať, že mi začínalo byť lepšie. Ten obrovský slon, čo mi sedel na prsiach odišiel a aj moja situácia sa mi nezdala byť už bezvýchodisková. Nehovorím, že to bolo hneď, trvalo mi, kým som si zvykla na myšlienku, že by som mala žiť.

Nápad napísať môj príbeh prišla zo strany Vlada. Prišlo mi to nemyslyteľné. Načo, prečo, začo, boli presne moje otázky. Je pravdou, že ako sme natočili, tie video kazety sa mi uľavilo, lebo, časť tej špiny vyšla na povrch. Ak by vyšla celá tá špina, určite mi bude ešte lepšie. Vypísať sa z toho bol úžasný nápad a pomáha mi prejsť si tým peklom ešte raz, ale už s nadľadom. Dokonca sa na niečom z chuti zasmejem a to sa mi nestalo už dobrých pár rokov. Pomaly sa s tým pasujem a vyrovnávam.

Zvykla som si, že na mňa niekde čaká budúcnosť a chcem ju žiť naplno. Tak nebudem chodiť kanálmi a triasť sa, kedy ma čo zastihne z mojej minulosti. Niekto ma bude konfrontovať s niečím, čo som kedy urobila a už vôbec to nebude mať súvis s momentálnym životom. Viem v očiach mnohých ( všetkých) ostanem kurvou, feťáčkou, zlodejkou a klamárkou, čo si zato môže sama. Netvrdím, že to tak nie je. Ale dám každému na výber, či sa so mnou chce baviť alebo nie. Ak mi niekto v mojej úžasnej budúcnosti vykričí niečo z mojej minulosti a možno ešte niečo naviac, čo som nespravila, tak mu pekne zablahoželám že objavil Ameriku, podarujem mu výtlačok knihy a ešte sa mu na ňu podpíšem a oznámim mu, že dobré ráno, už to vie celý svet.

To čo je v tej knihe napísané je pravda, a ostatné čo si ľudia zvyknú navymýšľať zase nie. Ale keď sa niekomu uľaví na svedomí a pripíše mi veci, ktoré som nespravila, nenaštve ma to. Ja to chápem, lebo som tak fungovala dlhú dobu.

Toto moje písanie nadobudlo iný rozmer. Zrazu sa do toho začalo angažovať akosi veľa ľudí. Zrazu nešlo len o mňa. Počúvala som, ako tá kniha je fajn nápad a ako to môže pomôcť veľa ľudom. Ani si neviem spomenúť, kedy mi záležalo na iných. Nezaujímalo ma, čo mi kto povie, čo si kto o mne myslí a podobne. Pokiaľ som stretávala ľudí, tak mi „profesionálna deformácia“ nedovoľovala inak, než ich rýchlo preskenovať a v momente si uvedomiť, ako ich môžem využiť, zneužiť, podviesť a vydierať.

Dnes uvažujem v iných úrovniach. Aj ja, keď som to potrebovala, tak sa niekto našiel a hľadal čosi dobré a pekné vo mne. Snažím sa to tak robiť aj ja, lebo ako som pochopila, je to správna cesta. Ako sa ja správam k ľudom, tak sa oni chovajú ku mne. Niekedy sa ešte prejaví moje druhé ja, ale snažím sa byť aj tak lepším človekom. A funguje to! Zázračne sa ku mne začínajú hlásiť ľudia, o ktorých som si myslela, že prejdú na druhú stranu keď sa náhodou vonku stretneme.

Moja mama zrušila objednávku truhly a môj otec povedal, že tá kniha je bohovský nápad aj keď to má zachrániť iba jeden ľudský život a to ten môj. Už viem, že existujú ľudia, ktorí so mnou počítajú do budúcna a mne nedá inak ako robiť to isté. Je divné, že o mojich kvalitách ma museli presvedčiť iní, dať mi šancu, odpustiť mi hrôzostrašné činy a chovať sa ku mne „normálne.“ A tak sa z toho stalo, že už to nie je iba o mne a nerobím to iba pre seba, ale pre všetkých ľudí, čo vo mňa veria. Naučili ma novému pojmu „ starať sa o druhých a záležať mi na nich.“ A ak sa tá kniha niekedy vydá a niekto kto si ju prečíta, na základe toho zmení rozhodnutie, tak to zmysel má. Netvrdím, že všetci, ktorí idú v mojich šľapajach musia zažiť to isté, ale je dosť pravdepodobné, že sa im to stane a dokonca môžu skončiť horšie ako ja.

Je veľa opustených duší, čo vonku šľapú na chodníku a bojujú o vlastné prežitie. Nie je to pekný svet a čím viacej sa v takom svete pohybujú, tým je ťažšie nájsť cestu naspäť. Viem, o čom hovorím, lebo súčasťou toho sveta som bola pridlho. Pevne dúfam, že to, čo som napísala, si niekto z týchto ľudí prečíta a pochopí, že nemusí zgegnúť na ulici, ale aj pre nich je cesta naspäť k normálnemu životu. Aj ten najneriešiteľnejší problém má svoje riešenie. Veď ja som toho živým príkladom. Musela som sa učiť vo svojich 27 rokoch odznova stravovacie návyky, hygienické návyky, robiť si poriadok okolo seba a umývať si po sebe vaňu, aleboten môj povestný hajzlový dekel. Áno, myslím si, že sa zo mňa stáva plnohodnotný človek.