Na začiatku sú to naozaj iba tiene ľudí, aj keď niektorí vyzerajú na pohľad celkom dobre. No ja im vtedy v duchu hovorím že sú bytosti, nie plnohodnotní ľudia. Oveľa dôležitejšia, ako telo, je totiž duša a v tej majú „dobu temna“. Sú v nej len drogy a plno špiny.
Nič na svete už pre takéto nešťastné bytosti nie je pekné, ušľachtilé a už nič v ich dušiach nestojí za pozornosť a námahu, aby sa za tým pechorili (okrem drogy). Svetlo na konci tunela, ktoré znamená koniec utrpenia na tejto planéte, sa povážlivo približuje.
Je veľmi ťažké naliať do takejto mysle nádej, lebo ona sama nestačí. Na úspech treba ešte aj kvantá elánu a to už je oveľa závažnejší problém. Veľa ľudí považuje za nemožné uskutočniť takú ťažkú úlohu. Našťastie, na svete existujú jednoduché riešenia asi na všetko, tak prečo by neexistovali v takomto prípade.
Naše dievčatá už majú svoje ťažké chvíle za sebou a už nemusím niekoľko krát za noc s obavami chodiť pozerať do ich izieb, dlhé hodiny sa s každou z nich hrabať a upratovať v hlave a duši.
Je dokonané! Už sa veci uberajú samé od seba správnym smerom. Viem, že bude ešte dosť práce a námahy, no už je to o niečom inom. Je to radosť a elán, nie zúfalstvo a beznádej. Zistili, že dokážu byť naozaj múdre, zodpovedné a naprávanie ich omylov nemusí byť trápením.
Jedným z „terapeutických“ nástrojov na takúto premenu je hľadáčik fotoaparátu. V ňom sú dokonale vidieť krásne veci, ktoré im drogy zobrali. Tých nádherných vecí je veľa, no v záplave nekonečného množstva informácií sa stávajú neviditeľnými. V hľadáčiku fotoaparátu si vyberajú z toho obrovského množstva iba jeden objekt, niekedy celkom maličký. Môže to byť kvietok, chrobáčik, kôra stromu, list, či kus krajiny. Fotoaparát očaril tuším všetky naše deti a tých bolo požehnane.
Tento týždeň som skoro každý deň odviezol baby niekam na aute a oni sa vrátili pešo domov.
Samé!
To nebolo doteraz možné, von chodili len s nami. Jeden deň som ich odviezol do Častej, a o dve hodiny sa vrátili s plným foťákom obrázkov. Na ďalší deň sa takto vracali od Rozárky – kultovej kaplnky cez Štefanovú okolo rybníka domov.
Dnes boli tri z nich fotografovať labute a my dvaja s Dorkou sme išli na túru cez Červený Kameň na Malé Vápenné a vápenskú lúku. Vracali sme sa okolo prastarých Sivých a Červených baní naspäť na Červený Kameň, kde sme mali auto.
Večer som ponúkol dievčatám, že im niektoré dnešné fotky uverejním na blogu. Každá niečo vybrala. Aj keď na tých záberoch vidím množstvo chýb myslím, že sú pekné. Okrem toho sú aj veľmi vzácne pre dievčatá a hlavne pre mňa. Sú to zábery stratených existencí, ktoré sa vracajú na túto zem.
Tanja si takto vystriehla jednu budmerickú labuť.
Marcelka zvečnila rybník z južnej strany
Danka toľko fotila tuto labuť až od únavy odpadla
Dorotka sa zamilovala do tohoto stromu
Najväčší úspech mala táto Dorkina fotka, lebo ma tajne vyfotila ako preliezam cez plot obory. Keď to ostatným deckám ukazovala, tak sa od počítačov ozýval hurónsky rehot aj vďaka Dorkiným komentárom
