Krajina vychádzajúceho slnka ma už lákala dávnejšie. Možno prekvapujúco hlavne ako mekka bežcov a bežeckých podujatí (maratón a štafetový beh ekiden patria medzi národné športy). Po viacerých pokusoch dostať sa na maratón do Tokia, som bol úspešný v lotérií o beh v meste Kjóto. Termín behu nás zaviedol do Japonska vo februári, teda v dobe príjemnej na cestovanie (chladnejšie ale málo turistov). Postupne sme navštívili Tokio, Kjóto, Hirošimu, Naru a Miyajimacho.
Hneď pri plánovaní cesty sme sa museli preorientovať na vzdialenosti merané rýchlovlakmi Shinkasen (týždenný lístok na väčšinu vlakov stál 220 €), je to mierka približne taká, ako keby ste si plánovali výlet s tým, že vlakom z Bratislavy do Berlína by bolo niečo viac ako dve hodiny. Vlaky v Japonsku sú fascinujúce, chodia presne nie na minútu, ale často na sekundu. Celé obrovské aglomerácie ako Tokio (35 miliónov ľudí) sú založené na doprave veľkého množstva železničných tratí, monorail či metra viacerých spoločností. Neuveriteľná organizovanosť, slušnosť, rýchlosť, presnosť a dodržiavanie pravidiel vytvára v obrovskom meste systém lepší ako v Bratislave. Zastávky metra sú označené nielen názvom ale aj špecifickým písmenom podľa názvu linky a poradovým číslom. Pri presune si nemusíte pamätať zložité a dlhé názvy (ako Kasumigaseki či Tamaramachi), postačuje G8 alebo H6 ako pri hre lodičiek. Bol som veľmi prekvapený, ale na rozdiel od Pekingu v Tokiu sú veľmi výnimočné aj situácie, keď musíte byť na metrostanici v obrovskej mase ľudí – často sa v metre dokonca dalo aj sedieť! Netreba však zabúdať ani v metre, že všetko chodí „naopak“ ako u nás (tj. jazdí aj chodí sa po opačnej strane).
Japonsko je plné pamiatok a zaujímavých miest, ak chcete poznať iba Tokio, potrebujete minimálne dva týždne (môžete vtedy vidieť napríklad aj múzeum parazitov s viac ako 8 metrovou pásomnicou – to sme my nestihli). Mali sme necelé dva týždne na celý výlet, tak sme si ho rovnomerne rozdelili medzi Tokio a Kjóto. V Tokiu možno vidieť staré chrámy zapísané v UNESCO, malé domčeky učupené pri mrakodrapoch, celý obrovský umelý ostrov s obchodno-kancelárskou štvrťou, najvyššiu vežu a druhú najvyššiu stavbu na svete Tókjo sukai curí (634 m) ale aj imitáciu Sochy slobody či Eiffelovej veže. Rovnako tak je možné navštíviť najväčší rybí trh na svete (Tsukiji), radnicu mesta (tu tvoria dve viac ako 200 m vysoké veže a na jednej je bezplatná vyhliadka), ale aj krásne parky a oddychové zóny.
Po štyroch dňoch v hlavnom meste sme sa presunuli popri legendárnej hore Fudži do bývalého hlavného mesta Kjóto (r. 794-1868) plného pamiatok zapísaných v UNESCO, ktoré bolo ako jedno z mála ušetrené bombardovania počas Druhej svetovej vojny. Takéto šťastie nemala atómovou bombou v roku 1945 zničená Hirošima, ktorú sme navštívili neskôr. Krátky jednodňový výlet sme si spravili aj do mestečka Nara, ktoré bolo hlavným mestom ešte pred Kjótom (r. 710-794). V Kjóte je napríklad veľmi pekný cisársky palác aj so záhradou. V Nare je les, kde je viac ako tisíc rokov zakázané rúbať stromy a poľovať na zver – srnky tam turistom priamo žerú z ruky (preto nie je možné bez ujmy ani otvoriť batoh :).
Hlavným cieľom mojej návštevy Kjóta však nebol iba opičí park, pamiatky či skvelá japonská kuchyňa ale maratón. Japonci sú do behu zbláznení a napriek tomu, že týždeň na to mal byť najväčší japonský maratón v Tokiu, na beh v Kjóte bolo prihlásených viac ako 15 tisíc bežcov. Fascinujúce bolo, že aj pri takom obrovskom počte ľudí nikto neodhodil ani jeden papierik na zem na štarte, na staniciach s občerstvením bol poriadok a žiaden chodec mimo miest na to určených neprechádzal cez trať. Diváci tlieskali ako o dušu a všetkým. Celé mesto pretekom doslova žilo. Japonci majú jednoducho v krvi poriadok a organizovanosť. Čas som mal 3:17:22.
Vo všeobecnosti ma v Japonsku prekvapilo, že ľudí na uliciach (napr. v porovnaní s Pekingom alebo New Yorkom) bolo relatívne málo – raz večer, keď som si bol o deviatej zabehať v uliciach Tokia, rušnosť dopravy bola menšia ako na Račianskej ulici v Bratislave. Prekvapilo ma tiež to, že napriek starnutiu populácie (Japonsko je demograficky cca 20 rokov pred nami) sú stále ulice plné mladých ľudí. Japonci dodnes kupujú papierové noviny, ktoré vychádzajú v miliónových nákladoch a zaplatiť kartou je o mnoho náročnejšie ako u nás. Tiež ľadový čaj vo fľaškách je bez cukru (na rozdiel od našich presladených), veľmi populárny je čaj matcha – robia z neho napríklad zmrzlinu, latté, koláče či zalievajú lososa omáčkou zo zeleného čaju.
Japonsko vôbec nie je tak drahá krajina, ako sa traduje. Ceny ubytovania (hostel, AirBnb) či v reštauráciách sú približne také ako v Bratislave (dá sa však kľudne najesť rezancov s kuracím mäsom aj s polievkou aj za menej ako 3€), potraviny sú naopak veľmi drahé. Ceny sú však celkovo výrazne menšie ako napríklad v Škandinávii.
O Japonsku sa dá písať aj hovoriť dlho, lepšie je ho však navštíviť osobne – výlet Vás nemusí vyjsť viac ako letné pláže v Grécku. Len sa treba vyhnúť cestovným kanceláriám. Na záver pridávam ešte pár fotografií záhrad a parkov v Japonsku.
