M.T. Cicero úpadok rímskej republiky, morálny marazmus a nástup Cézara zažil na vlastnej koži (a neskôr aj hlave). Ako štátnik obhajoval premisu, že hrať rolu v politickom živote je mravnou povinnosťou občana, pretože "ak sa dobrí stiahnu z verejného života, zlí triumfujú". Atomizácia jednotlivcov a ich splynutie v mase bol princíp, na ktorom bol budovaný aj komunizmus, nacizmus či fašizmus. Apatiu potrebujú gauneri, aby mohli pokojne kradnúť a ovládať. Je to podobné ako s človekom, ktorý kradne televízor - ak ho všetci susedia ignorujú, tak budí ilúziu, že niekoho sťahuje. Politik by podľa Cicera mal mať prípravu i skúsenosti, jeho práca nesmie byť improvizáciou. Musí mať kompetentnosť, autoritu, morálnu prestíž a z politiky nesmie finančne profitovať. Tieto zdanlivo jasné vlastnosti sú však v dnešnej dobe ako Slnečný štát T. Campanellu.
Európe, ktorá, ako sa zdá, zaspala dobu (stačí ju porovnať napríklad s BRICS), chýbajú politici a štátnici 21. storočia. Pomaly ako v Ezopovej bájke ju možno vykresliť lídrom la grande natión Sarkózym, ktorý nosí vysoké opätky a na spoločných fotografiách stojí na špičkách. EÚ sa pomaly mení na Kafkov Zámok, kde je pomalosť, nezmyselnosť a absurdita systému pre systém dokonale vykreslená. V zmysle anekdoty, že keď 19. storočí zaplavili Švajčiarsko potkany, jeden kantón zriadil pre boj s nimi úrad - a to je jediný kantón, kde majú potkany dodnes.
Treba si uvedomiť, že ako už hovoril Alexis de Tocqueville, že tam, kde je slabý jedinec, stáva sa silným štát. Pocit občianskej spolupatričnosti upadá, jedinec je izolovaný uprostred masy, neobohacuje sa vnútorne cez svojich blížnych, necíti kontinuitu ľudstva. Individuálna zodpovednosť sa vytráca. Štát je stále inkvizítorskejší, nádej na vzdor upadá. V dnešnej neistej dobe platia tieto slová do bodky - nie nadarmo monarchovia s absolútnou mocou hovorili, že ľud potrebuje chlieb a hry. Počas krvavej Francúzskej revolúcie, ktorá začala veľkou neúrodou, chceli tribúni ľudu (kati, ktorí nakoniec tiež skončili pod gilotínou) rozdávať koláče. (V tomto smere je zaujímavá teória, že jedným z dôvodov arabskej jari boli vysoké ceny paradajok, ktoré sa tam používajú asi tak často ako u nás zemiaky.) Lev Trockij na to neskôr uviedol: "Stará zásada - kto nepracuje, nech neje, sa nahradila novou - kto neposlúcha, nech neje".
Je dôležité, aby sa v budúcom roku podarilo buď stabilizovať euro, alebo ho nechať riadene zbankrotovať. Je iróniou, že rovnaké ratingové agentúry, ktoré bez hany a bázne udeľovali toxickým derivátom Triple A, teraz chcú rozhodovať o zánikoch ekonomík jednotlivých štátov. Rozpad menového systému v minulosti napríklad viedol k rozpadu Rímskej ríše (akú hodnotu mali vtedy peniaze si možno dobre predstaviť tak, že 1700 rokov staré mince aj dnes stoja 2-3 eurá, aj to len pre "vek"), bol prvým krokom k nástupu nacizmu v Nemecku (dôvodov bolo veľa - ďalším boli napríklad reparácie, ktorými si Francúzi potrebovali vykryť straty za znárodnené majetky v sovietskom Rusku). Stačí sa opýtať pamätníkov, ako ich poslala do kolien menová reforma v ČSR 1953. Peniaze sú dôležitým aspektom zo psychologického hľadiska - ak nemajú žiadnu hodnotu - ľudia prežívajú zo dňa na deň a ľahko naletia/zvolia/nasledujú niekoho, kto im ponúkne ucelenejší systém jednoduchých riešení na všetko.
Súčasná doba nepotrebuje ani Don Quichotov, ani klaunov, ani kričiacich mužíkov. Dnes potrebujeme nového Winstona Churchilla, ktorý nám ponúkne síce krv, slzy a pot, ale tiež nádej. Potrebujeme Benjaminov Franklinov, Milanov Rastislavov Štefánikov a Milanov Hodžov. Zlomové okamžiky prinášajú na pódium dejín štátnikov - len je potrebné byť ostražitý, neupadať do apatie a veriť v občiansku spoločnosť. A v zárodku dusiť autoritatívne tendencie a putinizáciu politiky. Inšpiráciu nech je napríklad nadčasový Dopis Gustávu Husákovi Václava Havla. Napriek všetkým negatívnym predpovediam, ani v roku 2012 netreba zabúdať na slová veľkého priateľa Slovenska - Jána Pavla II - Nebojte sa!
Želám všetkým do Nového roku veľa síl, optimizmu a odvahy na dôležité rozhodnutia.
