Róbert Fico počas celej svojej kariéry používa pragmatickú rétoriku, ktorá ho vyniesla na piedestál dlhodobo najpopulárnejšieho politika. Jej črty tvorí metóda neomylnej predpovede, zmena proroctiev na pravdu, vo zvolenom výmysle sa používa skreslená realita (využívanie rôznych dohadov, nepodložených obvinení a zahmlievanie skutočnosti). Táto znož poloprávd sa následným zovšeobecneným stáva pravdou. Robert Fico však ako na bežiacom páse vyťahuje rôzne obvinenia, takže, ak sa dokáže, že klamal (či už po zdĺhavom súdnom procese alebo preskúmaním skutočného stavu veci) pre neho samotného to nemá žiaden negatívny efekt. Dôvodom je prekrývanie informácií novými zdrojmi a nápadmi, ktoré pôvodné klamstvo posunú do zabudnutia.
Relativisti z dôvodu nemožnosti usporiadania hodnotového rebríčka (ktorý by sa priečil ich samotnej filozofií) vymysleli pre politikov hodnotu " boj o moc". Podľa tohoto konceptu je podstatou politiky zápolenie o hlasy a následné presadzovanie cieľov (bez ohľadu na ich vhodnosť pre spoločnosť, dôležitý je utilitarizmus samotných aktérov) víťaznej strany. Zaniká aristotelovská koncepcia dobra. Róbert Fico je exaktný príklad politika, ktorý je ochotný pre svoj úspech a podiel pri válove urobiť všetko. Má však smolu, že mu chýba prirodzená charizma, akú mal svojho času padlý anjel slovenskej politiky- Vladimír Mečiar.
Dôvodom popularity predsedu Smeru je pretrvávajúci mesianizmus veľkej časti slovenskej spoločnosti. Niektorí ľudia uveria každému, kto za nich vyrieši všetky ich problémy (teda presnejšie im to aspoň sľúbi). Chýbajúca osobná zodpovednosť za svoj život u časti populácie má za následok neustále vysoké preferencie ľudí, ktorí urobia z vody Coca-colu (aj keď by asi viac vyhovovala slivovica).
Fico využíva známu vec, že ľudia, vo všeobecnosti, ľahšie dospejú k tomu, že sa budú zhodovať v negatívnom programe, v nenávisti voči nepriateľovi, v závisti voči úspešným, než v akomkoľvek pozitívnom predsavzatí. Ficov program je toho jasným dôkazom, pretože okrem útočných, zhadzujúcich a agresívnych slov (ktoré sú čiastočné spôsobené jeho neuveriteľnou netrpezlivosťou) neponúka vôbec nič. Predstavitelia jeho strany na čele s novou hviezdou slovenskej ekonómie Šulajom sú toho jasným dôkazom. Táto strana je prázdna, aj keď pre niektorých nádherná, nádoba. Neponúka nič a v prípade vstupu do vlády spľaskne ako mydlová bublina.
Strana Smer však ponúka ešte jeden zaujímavý moment. Stavia sa na obranu chudobných a utlačovaných občanov, avšak v skutočnosti potrebuje iba ich hlasy. Ak sa bohatí stavajú na stranu chudobných, tak majú možnosť im pomôcť cez charitu a nemusia sa tlačiť do vlády. Tak dokážu, že im nejde iba o ich pragmatické záujmy. Ťažko si možno predstaviť, že by podnikatelia v strane a samotní sponzori strany boli ochotní dobrovoľne zaviesť progresívne zdanenie. V mnoho to pripomína Karla Marxa, ktorý síce bojoval za práva proletariátu, ale za celý svoj život nič nerobil, žil z peňazí svojho chlebodarcu Engelsa (ktorý podľa niektorých vytvoril značnú časť samotného Marxovho diela) a najutláčanejšou robotníčkou v jeho okolí bola jeho slúžka, ktorá pracovala len za jedlo a ubytovanie a nikdy nedostala žiadnu mzdu. V duchu príslovia reči sa hovoria a chlieb sa je.
