Mentálne nastavenie vládnej garnitúry bolo známe už dávno (nie nadarmo sedeli Fico s Gašparovičom v parlamente počas noci dlhých nožov v novembri 1994). Nikdy od pádu komunizmu však nemali mentálni boľševici takú moc ako teraz - moc urobiť prakticky čokoľvek. To, že minister školstva chodí na rozumy k Orbánovi do Maďarska a učí sa ako nivelizovať, štandardizovať, normalizovať, centralizovať školstvo by bola iba nevinná vec, ak by nebola súčasťou celého procesu. Procesu, ktorý začal odbitím tohto roku centralizáciou štátnej správy a uzurpovaním si "výkladu" ústavy. Procesu, ktorého prejavom je hysterická reakcia prezidenta (odvysielaná v Kmotríkovej TA3) v zmysle, že útok na neho je útok na majestát a náväzujúca reakcia Fica, ktorý hovorí, že kritika prezidenta a jeho je útokom na štát a štátnosť.
Je jasné, že Fico vždy mal o mnoho bližšie k Putinovi, Orbánovi alebo Chavézovi ako k Merkelovej, Obamovi či Cameronovi. Základný problém je ten, že Fico má to, čo nemal nikdy ani Mečiar - neobmedzenú štátnu moc. Chýba mu do nej už iba jeho poslušný generálny prokurátor (čo je popri predsedovi vlády, predsedníčke ústavného súdu, prezidentovi a ministrovi vnútra posledná najdôležitejšia funkcia, ktorú ešte neovládol) a prípadne aj šéf NKÚ (čo je už iba taký detail). Fico má tiež pod palcom veľkú časť miest a obcí a drvivú väčšinu VÚC. Má teda to, čo nemal Mečiar ani za hlbokého mečiarizmu (vtedy bol pod určitou kontrolou spolupáchateľov Slotu a Ľuptáka) - prakticky neobmedzenú moc.
Ako však hovorí známa veta - ak má niekto veľkú moc, tak chce už iba jedno - ešte viac moci. Fico teraz už potrebuje iba lásku a priazeň pracujúceho ľudu a všetky slovné útoky voči nemu berie ako útok voči štátu a štátnosti. Gašparovič je v tomto iba treťotriedny estrádny herec, ktorý dostal úlohu, ktorú mu dali iní. Sponzori Róberta Fica, zdá sa, rozohrali svoju poslednú hru, hru o absolútnu moc.
Je na nás, či budeme s tým niečo robiť, alebo sa necháme iba uvariť ako žaba v hrnci.
