Ak by sa volil najväčší pesimista v médiách, pravdepodobne by vyhral s obrovskou prevahou. Stačí si námatkovo prečítať akýkoľvek patetický editoriál v jeho domovskom týždenníku, ktorý je, napriek všetkému, jedným z ostrovov pozitívnej deviácie. Ako príklad uvádzam tri relatívne aktuálne.
„Ale to všetko nebolo na celej „kríze“ (pozn. odvolanie Jureňu) najhoršie. Smer, HZDS a SNS v jednej vláde je zbraň hromadného ničenia, takže nič iné než zlodejiny, podrazy a nevkus sa nedalo čakať. Najhoršie preto neboli live zábery na páchateľov, ale strihy na ich sudcov. Opozícia sa snažila, ako mohla, ale veľa nemohla – za každým jej správnym postrehom, výzvou či kritikou Fica a Mečiara sa škerila ich vlastná minulosť, a teda ich vlastné zlodejiny, podrazy a nevkus. Kričala z nich cynická účelovosť, a ten krik prehlušil dokonca aj pravdu. Toto je vážnejšie, než tragikomická hádka koalície. Toto je kríza nádeje.“ (.týždeň 49/2007)
„Ovocie ich (pozn. myslí sa opozícia) rozumných reforiem žala tento rok naozaj nespravodlivo dosť čudná sqadra, ale ovocie ich osmeročných podrazov, intríg a neférovej hry žali spravodlivo oni sami. Má to logiku, preto nerepcem. Lenže ich dnešný kŕč ničí nádej, pretože bez zázraku sa už nedá rozchodiť.“ (.týždeň 51-52/2007)
„Dzurinda dodnes mechanicky používa to, čo platilo, keď bol premiér. Lenže už nie je. Ak úskok a intrigy kryté mocou môžu ako tak fungovať, pretože vyvolávajú dojem sily, úskok a intrigy bez moci sú iba trápne. Vtedy mu takmer všetci ekonómovia pritakávali, mnohí umelci a intelektuáli chodili v predklone, aj média mali rešpekt. To sa dobre vládlo. No teraz, keď je bez funkcie, a teda aj bez podpory oportunistov, sa zrazu ukazuje, ako strašlivo mu chýba prirodzená autorita a cit pre mieru. Ale pozor – riešením nie je výmena na čele SDKÚ, o akej opäť snívajú viaceré médiá. Nikto v SDKÚ (ani v súčasnom vedení KDH a SMK) nie je lepší politik ako Dzurinda.(…) Nie Dzurinda, my sa musíme zmeniť.“ (.týždeň 5/2008)
Štefan Hríb kritizuje každého a všetkých. Súčasná opozícia je pre neho horšia ako samotná vládna garnitúra. Od politiky očakáva nebeskú hru, najlepšie hranú jeho kamarátmi z diskusného klubu OKS. (Napriek vynikajúcim nápadom z ich dielne sa reálna politika z princípu nedá robiť bez kompromisov). Hríb by najradšej vymenil celý národ a všetkých politikov, pretože čert ako diabol. Ľudia, voliči, politici nikdy nebudú dokonalí, ak Hríb dúfa v zázrak, tak je utopista. Patetické prejavy však hovoria veľa o osobe autora. Štefan Hríb stratil nádej a očakáva zázraky, žije mimo reality vo vysnenej krajine, kde žijú anjeli. Ak by všetci slušní ľudia stratili nádej v politickú zmenu (skôr či neskôr), mohli by sme to tu zabaliť. Ak Róbert Fico vytvára u časti verejnosti „blbú náladu“, Štefan Hríb ide v jeho šľapajach. Čítajúc jeho editoriály pesimizmus je permanentným stavom jeho mysle.
