Zapáliť si cigaretu v našom štáte je ako akýsi honor. Fajčiari sú neustále obskakovaní, aby sa mi náhodou nejako neublížilo. Tí, čo tento zlozvyk nemajú, musia neustále trpieť spôsoby privilegovanej vrstvy. A keď sa niekto náhodou ozve, je zasypaný aroganciou (tak ako pravdepodobne aj tento článok). Kontrola zákona na ochranu nefajčiarov ( Zákon 377/2004 Z.z.) je formálna a nedostatočná ( napríklad v roku 2003 SOI zistila porušenie zákazu fajčenia iba v 5 prípadoch, čo je tragikomické). Slovenské zákony sa opäť raz stávajú iba zdrapom papiera, ktorý nikto nedodržuje ( Zákonník práce § 146-150, Zákon č. 330/1996 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, článok 36c Ústavy SR atď.) Barmani a čašníčky sú každodenne vo svojej práci vystavovaní karcinogénnym látkam.. Podľa výskumov zamestnanec takéhoto podniku „ vyfajčí“ počas smeny nedobrovoľne asi 10 cigariet. Pasívne fajčenie je v triede A karcinogénov ako radón, azbest alebo benzén. Štúdie ukazujú, že zamestnanci krčiem majú o 50% väčšiu šancu ochorieť na rakovinu pľúc.
Zo západného sveta prichádza novinka: absolútny zákaz fajčenia na pracovisku. Slováci začudovane krútia hlavami, ako si to môže niekto dovoliť. Taká nehoráznosť! Štatistiky hovoria jasnou rečou, fajčenie je doménou chudoby ( 84% fajčiarov pochádza podľa WHO z oblastí s rozvíjajúcou sa ekonomikou). Vo vyspelých krajinách si aj samotní fajčiari uvedomujú, že ich činnosť je na hanbu a nie na chválu. V meste New York existuje už viac ako tri roky zákon, ktorý zakazuje fajčenie na pracovisku ( NYC Smoke-free Air Act of 2002), Írsko bolo prvou krajinou, kde zaviedli podobný zákon v rámci celého štátu ( Public Health -Tobacco Act 2004). Keď som bol v roku 2003 v New Yorku bral som to ako raritu, ale o rok neskôr som v Dubline pochopil, že je to akýsi nový trend, ktorý sa mi veľmi pozdával. V Írsku má uvedený zákon za následok výrazný pokles predaných cigariet. (Veď v tom vetre a daždi, ktorý tam prevláda si ťažko niekto zapáli cigaretku :-) Nasledujú severské krajiny (Nórsko 2004 a Švédsko 2005 ) pridávajú sa ďalšie mestá a štáty v USA ( napr. Kalifornia), ďalej Taliansko (2005) a v dohľadnom čase aj Belgicko (2007) a Veľká Británia (2008).
Najznámejší argument odporcov zákona, ktorý by zakazoval fajčenie na pracovisku, je sloboda podnikania a vlastníctva, keď si podľa nich každý majiteľ baru môže určiť či sa bude fajčiť v jeho podniku alebo nie. Tento argument je podľa mňa chabý, pretože škodlivosť pasívneho fajčenia je jasne dokázaná a teda ohrozovaním zdravia zamestnancov sa jasne porušujú vyššie uvedené zákony. Keby sme brali slobodu jednotlivca, ktorého práva sa porušujú a slobodu vlastníctva, ktoré by sa čiastočne týmto zákonom obmedzilo, čo je prednejšie? Zdravie a život alebo majetok? Keby sme to brali do dôsledkov, že každý môže robiť so svojim majetkom- podnikom čokoľvek, tak čo mu bráni fajčiť v bare ópium alebo vyvesiť ceduľku: „ Vstup povolený iba bielym protestantom!“
Pozn.: článok vychádza z môjho príspevku uverejneného v denníku SME 14.10.2004
