V daný deň, 07. júla 2005 som ráno išiel tradične na metro, modrú Victoria line na Walthamstow Central. Na konečnej zastávke metra sa už tlačilo veľké množstvo ľudí a boli nervózni, tak ako ja, pretože sa začala šíriť správa, že pre výpadok prúdu nejde žiadne metro. Autobusy do centra boli preplnené, preto musel byť človek veľmi asertívny, aby sa do nejakého z nich dostal. Na zastávke Highbury&Islington nám šofér oznámil, že musia všetci z autobusu vystúpiť a tiež to, že do centra mesta nepôjde od tejto chvíle už žiaden autobus. Nikto vrátane mňa v tých autobusoch nevedel čo sa deje.
Vybral som sa teda z Highbury&Islington pešo do centra mesta, na ulici som pred jednou prevádzkou zazrel pred televízorom zhluk ľudí. Pristavil som sa a videl som vybuchnutý autobus a dole bežiaci oznam, že polícia dôrazne žiada ľudí, aby v žiadnom prípade necestovali do centra mesta. Nasledovali zábery na horiace súpravy metra. Nakoľko kamarátka Danka v tom čase pracovala neďaleko Charing Cross, rozhodol som sa ísť do centra napriek výzve polície. Prišiel som do práce (pracoval som pre reštauráciu Temples Food, ktorú vlastnil jeden Ind), mali sme otvorené ešte pár hodín (čo bolo dosť zvláštne, keďže všetci zatvárali prevádzky, kamarátka však robila v Mc Donalde a keď som poobede pre ňu prišiel, tak tam bol stále business as usual a nikto o ničom neinformoval zamestnancov, bolo to už v čase, keď po celom meste chodili kolportéri s najnovším Evening Standardom). V centre verejná doprava nepremávala, preto bolo potrebné pešo prejsť na zastávku Angel, odkiaľ sa dalo dostať už autobusom.
Na základe vyšetrovania vyplynulo, že štyria teroristi nastúpili do rôznych liniek metra na rušnej stanici King´s Cross St. Pancras, stanici ktorou sme všetci chodili skoro denne, jeden výbuch pred stanicou Altgate East bol tesne za stanicou Liverpool Street, kde som niekedy vystupoval, keď som robil v druhej prevádzke Temples Food. Hasib Hussein (18), Germaine Lindsay (19), Shehzad Tanweer (22) a Mohammad Sidique Khan (30) boli priamo zodpovední za teroristický útok pri ktorom zahynuli.
Londýn sa z tohoto útoku spamätával ešte veľmi dlho, o dva týždne nasledoval neúspešný pokus o ďalšie štyri výbuchy, v meste vtedy zavládla panika (v žiadnom meste západného sveta neboli v nedávnej dobe v tak krátkom čase dva pokusy o teroristické útoky), metro zastavovali a evakuovali každú chvíľu (stačilo ak niekto uvidel nejakú pohodenú nákupnú tašku), zažil som studený pot na chrbte, keď do autobusu nastupovali muži s bradami oblečený v thobe. Tiež som zažil vypratanie celej ulice Fleet Street pre podozrivú tašku v autobuse. Do nášho obchodu vtedy vbehli policajti a vyzvali nás, aby sme stáli čím najďalej od okien, ak by ten autobus vybuchol. So zákazníkmi sme čakali na pyrotechnikov asi hodinu, nikto nemohol za ten čas vyjsť z okolitých prevádzok a kancelárií.
Od teroristického útoku v Londýne uplynulo dnes päť rokov, nasledujúce desiatky útokov po celom svete ukazujú, že boj s terorizmom je veľmi ťažký. Na druhej strane niektoré režimy maskujú bojom proti terorizmu štátny terorizmus (napr. Rusko alebo Čína). Obmedzovanie osobných slobôd vidíme na každom kroku. Cieľom teroristov je vyvolať všeobecný strach, je na nás, aby nás strach neovládol. Len tak zabránime tomu, aby akýkoľvek extrémisti mali nad nami moc.
