O tom, že "Ficove vlaky zadarmo" nie sú vôbec zadarmo a stoja nás nakoniec veľmi veľa, netreba asi dlho diskutovať. Zlý stav infraštruktúry železníc na Slovensku je dlhodobo známy. Na rozdiel od napríklad Českej republiky, ktorá sa 20 rokov snaží stav železníc systematicky zlepšovať (samozrejme aj tam sú rezervy) a využívať na to aj eurofondy, u nás je to výrazne horšie a pomalšie.
Už len samotné porovnanie aj lokálnych železničných staníc v ČR a SR nám ukazuje veľký rozdiel medzi úspešnosťou čerpania fondov EÚ. Štátna správa na Slovensku nevie dlhodobo zabezpečiť dostatok kvalitných projektových manažérov na veľké projekty - nevie ich získať, zaplatiť ani motivovať pracovať pre štát. Vidno to na diaľniciach, železniciach aj nemocniciach.
Problém s realizáciu (od projektovej dokumentácie cez povoľovací proces až po samotnú realizáciu) železničných koridorov na Slovensku - podobne ako v prípade TEN-T-17 ohrozuje samotné zapojenie SR do celoeurópskej železničnej siete.
Môže to v budúcnosti spôsobiť, že mestá v SR vrátane Bratislavy budú na stále väčšej periférií - podobne ako v minulosti Modra nesúhlasila so železnicou a - na rozdiel od Pezinka - začala stagnovať.
V ČR je dobrým príkladom Břeclav a Mikulov. Pred zavedením hlavných železničných tratí bol Mikulov výrazne väčšie mesto ako Břeclav - po ich zavedení naopak, v roku 1869 mal Mikulov 7200 obyvateľov, Břeclav 4600 obyvateľov - po rozhodnutí, že Břeclav bude križovatkou dôležitých železničných tratí Břeclav výrazne narástol (aktuálne má 25 000 obyvateľov) a naopak Mikulov stagnoval (aktuálne má 7400 obyvateľov, teda prakticky rovnaký počet ako pred 150 rokmi). Rovnaký rozdiel a dôvod bol aj v prípade Pardubíc a Chrudimu.
Ak sa nič zásadne nezmení ohľadom prístupu SR k železniciam, tak je možné, že - tak ako v 19.storočí Modra - tak v 21.storočí celé Slovensko bude mimo zásadných tratí železníc. Preto je veľmi potrebné túto tému riešiť aj v Európskom parlamente a tlačiť vládu SR do riešení. Lebo, ak sa bavíme o ekologickej doprave, tak koľajová doprava je kľúčová. Nehovoriac už o vysokej potenciálnej kapacite prepravy pasažierov v okolí väčších miest.
Ináč môžeme časom skončiť ako v Argentíne, ktorá je najväčším príkladom úpadku osobnej železničnej dopravy na svete. V súčasnosti majú nižšie čísla "pasažierkilometrov" ako Česká republika.
Michal Drotován
