"O čom vieš, že je správne, rob podľa seba. Nenechávaj si nič diktovať", hovorí jedná postava z filmu Tichá bolesť, kde hral mimo iného Rudolf Hrušinský najstarší. Touto myšlienkou sa Křižan riadil celý život. Obludnosť komunistického režimu poznal už ako chlapec, keď mu komunisti vo vykonštruovanom procese nechali popraviť otca (za nelegálny prechod štátnych hraníc). V maturitnom ročníku ho vyhodili zo školy za básničku Odlet Ušatého torpéda do hlubín pekelných, ktorú napísal na počesť úmrtia prezidenta Antonína Zápotockého. Kým sa dostal na FAMU, živil sa ako baník. "Událostem roku 1968 jsme nevěřil, věděl jsem, že si to komunisté rozdávají medzi sebou. Když pak vznikla Charta 77, složená převážně z osmašedesátníků, tak mi to nesedělo. Pro mě je výraz bývalý komunista nesmysl stejně jako bývalý černoch. Komunismus je nevyléčitelná nemoc a v lidech zůstavá jednou provždy" hovoril Křižan.
Jiří Křižan bol na čiernej listine komunistického režimu, vymyslel názov občianskej akcie Několik Vět (manifest zverejnený 29.6.1989), viedol petíciu za prepustenie Václava Havla z väzenia, neskôr sa stal jeho poradcom. Ešte predtým odmietol prevziať štátnu cenu Klementa Gottwalda (Klement Gottwald osobne podpísal trest smrti pre jeho otca). S Havlom však nesúhlasil v jednej zásadnej veci - on chcel, aby sa komunisti ospravedlnili za to, čo štyridsať rokov robili, Havel chcel odpúšťať aj bez pokánia a priznania viny. Křižan neuznával tzv. reformných (rozumej pragmatických) komunistov, neveril obráteným komunistom (ako sú Robert Fico, Miroslav Kusý či Milan Ftáčnik zo slovenských reálií). Pre Křižana bol komunizmus jasné zlo, ktoré ničilo život ľuďom. Neuznával relativizáciu vo výklade dejín, ktorú pre neho predstavoval napr. film Pelíšky, ktorý dával komunistu Donutila a antikomunistu Kodeta na rovnakú morálnu úroveň, dokonca komunista, ktorého hraje Donutil, často vyvoláva pozitívnejšie asociácie. Je možné, že práve táto paralela urobila z tohoto filmu jeden z najpopulárnejších filmov v bývalom Československu.
Ľudí ako Jiři Křižan bolo v oboch republikách veľa - rozširovali samizdat, skrývali písacie stroje, prenášali veci cez hranice, chodili na stretnutia podzemnej cirkvi (a nepaktovali s Pacem in terris). Křižan chcel iba jediné - ospravedlnenie sa prisluhovačov komunistického režimu, agentov Štb, straníkov a pod. Obyčajných slov "ľutujem, bola to chyba" sa však on a ani ďalší disidenti dodnes nedočkali. Naopak pohrobkovia komunistického režimu, ktorý bol rovnako obludný ako fašizmus či nacizmus, dodnes pôsobia bez hany a bázne na výslní.
Pozn.: Pri tvorbe článku boli použité informácie z nekrológov v Respekte a Reflexe.
