Kriváň.
Bolo to v lete, v roku 1994. Už je to vyše 12 rokov, ale pamätám si to, ako keby to bolo tento rok. Vychádzali sme z Troch studničiek, odkiaľ je to na vrchol asi 4 a pol hodiny. Plní síl sme sa vydali na cestu. Ja som bola v skupinke s mojimi dvoma bratmi, druhú skupinku tvorili naši rodičia. Mala som kašeľ a problémy s dýchaním, ale bratia ma ťahali dopredu. Aj ruksak mi zobrali, lebo sa im zdalo, že sa vlečiem. Spomínam si na zdĺhavý prechod lesom, kosodrevinu a potom už len skaly, nádherné výhľady, plesá. Prišli sme na vrchol celí šťastní, obdivovali sme tú nádheru.
Rodičia boli kdesi za nami. Nevedeli sme koľko, ale rozhodli sme sa, že ich počkáme. Najprv sme zjedli naše sendviče, vypili malinovku, zjedli keksíky. Začínala nám byť aj zima. Potom sme hrali karty. Medzičasom sme vyzerali rodičov, ale tí nikde.
Mali sme so sebou aj noviny a tak sme začali čítať (predpokladali sme totiž dlhé čakanie). Po dlhej dobe čítania sa konečne zjavili aj rodičia.
Vrcholové foto nesmie chýbať. A na ňom je vidno, že držím v rukách SME, ktoré s nami v ten deň bolo na Kriváni. Tak sa nedajte zahanbiť a choďte aj vy. Určite to stojí za to. :)
